- Tak poprosím ešte raz.
- Tak dobre. - rezignoval som pod tlakom pádnych argumentov.
– Získal som prácu, no a s prácou aj mobil,
lap-top, no a ešte aj auto. Keď ste ma zastavili, práve som si púšťal Dead can Da.... -Tlak na mojích ramenách sa zväčšil.
Podľa prstov som tipoval, že chlapík má tak aspoň dva sedemdesiat a minimálne súťaží v Sumo lige.
- Ok, ok..... Ten kufrík nie je môj. Bol tam už, keď som si prebral auto. – Stisk zmizol. No opäť som zacítil dych, veľmi svieži ako po aerwaves.
- Na kufríku sa našli vaše otlačky prstov.
-No a? -spýtal som sa asi až príliš benevolentne . -Veď som ho tam mal už osem mesiacov. Čo si myslíte, že som sa nechcel dozvedieť, čo je v ňom? Vy by ste sa ho nesnažili otvoriť?
-No, moment, to mi tu hádam chcete klásť otázky vy? Ja som tu ten, čo sa bude pýtať.
„No ta to som dopadol“ pomyslel som si „ už len aby sa spýtal, či som sa ho pokúšal otvoriť“
- Teraz si určite myslíte, že sa vás spýtam, či ste sa ho pokúšal otvoriť.- Nejako mi vybehol kútik úst nahor. Dobre voňajúca káva ma pomaly obišla a predo mnou sa objavil černoch atletickej postavy, niečo nad dva metre so zlatými okuliarami na rozplacnutom černošskom nose a zlatým zubom v úsmeve. Musel som priznať, chlapík vo mne na prvý pohľad vzbudil rešpekt. Nastalo ticho, len cinkot lyžičky napĺňal miestnosť. Cink-cink-cink. Zazvonil chlapík o hrnček, odsrkol si a vyrovnal sa rovno predo mnou.
-Pozrite sa – pokúsil som sa o poslednú záchranu – skúste nájsť otlačky vo vnútri kufríka, ja vlastne ani neviem, čo bolo v kufríku. Ale určite tam nenájdete moje otlačky.
-Dáte si kávu, cigaretu?-
-Rád.- Chlapík si sadol za stôl a kývol na iného policajta v uniforme stojacého nepohnuto v kúte. Šeptom sa ho niečo spýtal a nahlas dodal:
-A doneste tuto pánovi Milešovi kávičku. A vlastne, odveďte ho na celu, nech si trocha oddýchne.
Káva ktorú som dostal, nevoňala ako poručíkova, no predsa len trochu zahriala v cele s modrými kachličkami. Narátal som ich 2406. Hodil som sa na bledomodrý matrac, priskrutkovaný na betónovú posteľ. Trvalo to večnosť a ja som si stihol spomenúť hádam na všetko, čo sa mi kedy prihodilo, od druhého ročníka na strednej škole a na všetkých ľudí, s ktorými som čo i len slovko prehodil. Len v cele si človek uvedomí, že na svete nie je sám. Úmorne ticho prerušované výkrikmi opitej kurvy z vedľajšej cely.
