Rovnako ako vo filme, aj ja pozorujem prestriedavanie sa ľudí. Čím bližšie k domovu tým sú ľudia jednoduchší a otvorenejší.
Veľmi rád načúvam rozhovorom spolusediacich.
Nedávno, vo vlaku Prešov - Bardejov som si vypočul rozhovor sympatického usmievavého dedula v poľovníckom klobúku s mydleničkou zo sojčieho pierka a mladíka v červenej šiltovke klubu Chicago Bulls. Starký sedel pri okne a z tašky vytiahol dve červené jabĺčka a nožík. Jabĺčka nakrájal na štvrťky a skôr ako ponúkol spolucestujúcich, povyberal z jabĺčok všetky jadierka. Nebolo by na tom nič divného, keby dedulo hneď ako dojedol jabĺčka, nezačal po jednom chrúmať aj semiačka.
Chalanisko Chicago Bulls bol zhovorčivý už od kedy nastúpil niekde v Šibe. Neodolal a opýtal sa dedula, prečo že to povyberal tie semiačka z jabĺčok a teraz ich je. Dedulo sa len usmial a ja som už šípil nejaké huncútstvo.
„No, synku, ta to také jaderka mudrosci. Jak žiš zo pejc, ta še ci takoj rozšvici."
„Neverím, dajte odskúšať."
„Dac nedam, ale ci predam. Po pejc korun za jedno jaderko"
Chalanisko Chicago Bulls na chvíľu zaváhal, no nakoniec predsa len vytiahol peňaženku a kúpil si 5 jadierok.
Nedal si do úst ešte ani tretie, keď sa plesol do čela. Dedulo zodvihol zrak a usmial sa.
„No?"
„Jáj, veď ja som mohol mať za 25 korún kilo jabĺk a nie 5 jadierok."
„Vidziš jak mudreješ..." so smiechom povedal dedulo.
