Mala som zostať doma. A možno aj nie, neviem, ale nebolo mi najlepšie, pod čím sa podpísalo pivo z predošlého večera.
Napísal mi bývalý priateľ či nejdeme liezť. A nakoľko som ja dosť spontánny človek, prečo by odpoveď mala byť nie. Za hodinku mi išiel autobus do vedľajšieho mesta, rýchlo som si zbalila všetko potrebné - banány, lezečky, sedák, bundu, termo, ... Ešte sme sa zastavili v obchode pre pomarančovú šťavu.
Zobral aj psiska, ktorý bol neuveriteľne šťastný, že ma vidí. Asi tak v strede cesty autom na miesto lezenia začalo popŕchať. Trošku sme si ponadávali, to áno. Dobre, klamem, dosť. Ale pokračovali sme. Bavili sme sa práve o tom či jazdím, na čo bola moja odpoveď záporná, tak sa dušoval, prečo ma nepúšťa brat za volant. Pritom mi to ide!
Keď tu zrazu zákruta, čudný zvuk, čudný smer a čudná poloha auta. Zbehlo sa to tak strašne rýchlo! Že to možno bola sekunda, dve. Inštinktívne som si chytila hlavu, Peťo mi ju ešte pridržal aby som spánkom nenarazila do skla. Rýchlo som sa odpútala, adrenalín valil, bol to neuveriteľný pocit. Telo reagovalo veľmi rýchlo. Hľadalo cestu von. Čo najjednoduchšiu a najrýchlejšiu. Išlo to len dverami, ktoré boli hore nohami. Takže sa vlastne v ten deň liezlo. Dvere boli celkom ťažké, ale keď sa chce, tak to ide. Peťo ich pridržal, ja som sa odrazila od palubovky. Sedela som na ľavých dverách auta a nevedela, čo robiť.
Prvé auto, ktoré išlo, hneď zastavilo, druhé tiež, vyšiel párik a automaticky sa pýtali či sme v poriadku, čo sa stalo, koľkí sme boli v aute. Peťo mi rýchlo podal psa, ktorý bol v šoku rovnako ako my. Slečna psa zobrala dole, ja som zoskočila. Pán, ktorý vyšiel z druhého auta značky Mitsubishi bol asi v rovnakom šoku. Vraj mu prišlo zle, keď to auto videl. Začalo pršať, prišli hasiči, volala som s tiesňovou linkou, ktorá sa uisťovala, že sme v poriadku. Boli sme. Našťastie. Mitsubishi mi ponúkol, aby som sa šla schovať do jeho auta, čo mi úplne vyhovovalo. Zrazu sa dialo toľko vecí! Odin (pes) to sledoval, ja som si začínala uvedomovať, čo sa stalo. Mitsubishi mi len povedal, že sme mali šťastie od Boha a vraj ma niekto tam hore musí mať neskutočne rád. Popravde, už keď som sedela na dverách som poďakovala ockovi, ktorý zomrel v auguste. A v aute sa mi už len dodatočne natisli slzy do očí, odpovedala, že áno, to ocino, na čo ma Mitsubishi chytil za rameno a ja som sa držala, aby som tam nezačala plakať. Počkal s nami až do príchodu odťahovky, o niečom sme sa bavili, bol úplne v pohode, ukľudňoval ma, pýtal sa, stále sme sa rozprávali. Našťastie mal koženný interiér, takže Odinove packy neboli až taký problém.
Volala som mamine, čo sa stalo. Bola zvyknutá, že sa niečo stále so mnou deje, tak som ju len uistila, že som v poriadku, Peťo tiež, pes detto.
Naozaj som nestíhala registrovať všetko čo sa dialo. Keď Mitsubishi vystúpil z auta, nahlas som začala opäť ďakovať ocinovi. Peťo dostal od pána policajta pokutu 40€ za neprispôsobenie jazdy povrchu vozovky. Krása, naozaj nádhera, až sa mi chce smiať z empatickosti. Ale s vodičom z Mitsubishi sme len poznamenali: "What goes around comes around." Peťo sa mi neustále ospravedlňoval.
Ale začala som sa cítiť.. super. Trošku blbé na to, že sme boli len krôčik od smrti. Možno sme sa druhý krát obaja narodili, ale tá eufória z toho bola neuveriteľná! Absolvovala som bungee jumping, ale ten tomu nesiahal ani po päty. Jednoducho by som to absolvovala ešte druhýkrát, pokiaľ by som vedela, že sa mne ani nikomu inému nič nestane.
Ako som sedela v aute vodiča Mitsubishi, pozn. dosť sympaťák, uvedomila som si, že je to asi proste znamenie aby som niečo zmenila. Konkrétne asi spôsob života. Alebo sa len možno malo stať niečo horšie na skalách. Nikto nevie, stalo sa však to, čo sa stať malo. Malo to zmysel, všetko má zmysel.
Ešte v ten deň vlastne som si išla ráno pre výplatu do hotela. Posledné slová vedúceho boli práve: "Dávaj si na seba pozor." Na niečo to predsa len bolo.
Peťo bol stále v šoku. Viem, nedá sa to porovnať z pohľadu spolujazdca, keby sa mi niečo stane, tak by som ho mohla žalovať, ale keby. Keby bolo keby, všakže. Ale ako vravím, ešte má s nami život iné plány. Viem, že utrhnutý motor, rozbité čelné a podobne nie sú práve úsmevuhodné veci, ale sme živí, zdraví.
Spomenula som si na to, keď som dnes šoférovala auto z Trenčína. No tentokrát som bola na mieste vodiča ja. Ale viete ako sa to hovorí, rovná cesta šoféra nenaučí.
