Nejdem sa tu rozčuľovať, aké je kus na hlavu postavené, že 16 ročné decká sa už majú rozhodovať, aké semináre si na strednej škole navolia, podľa nich na akú vysokú školu pôjdu a koniec koncov čo budú najbližších uvidíme či 40 (alebo koľko rokov ešte rozhodne štát) rokov vlastne robiť. Je celkom jasné, že ešte nemôžu mať jasnú predstavu. Pomaly končím vysokú školu a nastáva rýchlejšie ako by som chcela realita toho, kam budú moje kroky smerovať ďalej.
Mám za sebou nejaké stáže, provizórne zamestnania, aktivity v rámci, ale aj mimo školy. Napriek tomu som veľmi zvedavá či mi to k niečomu bude. Áno, snažím sa robiť viac, áno v tejto dobe študent musí robiť viac. Čo ma však trápi je to, že väčšina študentov, ktorí na sebe makajú, nakoniec končia v zahraničí. Naša vláda nedokáže vytvoriť vhodné podmienky na to, aby si takýchto ľudí udržala. Prečo je všetko v tak žalostnom stave? Nech sa pozrieme do ktoréhokoľvek sektoru, všade vidíme jedno veľké mínus. Ako sa teda tí šestnásťroční majú rozhodnúť, čo chcú robiť? Nám starším len zostáva dúfať, že sa kamsi dostaneme. Robiť všetko preto, aby sme sa odlíšili od konkurencie a nezostali priemerom. Nakopené vysoké školy, nezmyselné odbory a kopy nezamestnaných absolventov nie sú dobrým ukazovateľom vzdelanosti. Zamestnávateľ si však povie, že dotyčného ľahko nahradí.
Tento krátky výlev toho, ako je to celé nanič vznikol asi len ako také vlastné zamýšľanie sa nad budúcnosťou, a zároveň menší predstres pred štátnicami číslo dva a otázkou či mi na niečo ten titul na Slovensku vôbec bude. Hlavne preto, že väčšina pracovných miest je zaplnených všelijako inak, ako cez reálne prijímacie pohovory...
