Bety

S unavenými očami som hľadala tú správnu izbu. Číslo desať - to je to, čo hľadám. O šiestej ráno som sa snažila samu seba presvedčiť, že sa na kúpanie Bety strašne teším. Ešte nikdy som ju nekúpala, takže bude zábava. Viete si asi predstaviť kúpať staručkú zvráskavenú Bety. Niekedy je kúpať starých ľudí horšie ako kúpať malé bábo. Vyzliecť, umyť, obliecť, učesať a popritom asi po stýkrát odpovedať na tie isté otázky - koľko je hodín, aký je deň a prečo sa musí kúpať práve ona. Nuž ale Bety nemôže za svoju starobu a tak som aj napriek svojej rannej ospalosti a nechuti pustiť sa dnes vôbec do niečoho, rezko zaklopala na dvere izby: "Dobré ránko! Ako sme sa vyspali?" Bety už pripravená sedela na posteli a zvierala biele mydlo s kúpacou čiapkou. "Tak čo, pripravená na ranný kúpeľ?", snažila som sa navodiť dobrú atmosféru, pretože viem, ako starí ľudia neradi vysedávajú vo vani. "Jasné," vyskočila Bety ako divá a ja som len stihla zazrieť jej županový chrbát. Bety zhodila zo seba nočnú košeľu, vošla do vane, namydlila každý centimeter tela, opláchla vodou a už aj načahovala ruku za mäkkým uterákom. Ja som len nemohúco stála a sledovala každý jej rýchly pohyb. Kúpeľňa sa ani nestihla poriadne naplniť voňavou parou a Bety už pochodovala späť do svojej izby. "No, tak to som sa teda príliš moc nezapotila. Ako to robíš Bety, že sa ešte aj v takomto veku vieš sama pekne obriadiť?," pýtala som sa s neskrývaným prekvapením. "Vieš, treba len chcieť a snažiť sa, každý deň znovu a znovu. Presvedčiť samu seba, že to dokážem." Prikývla som na znak pochopenia a snažila sa zakryť zahanbenie pred sebou samou. A ako som tak kráčala za ňou do izby, snažila som sa "stráviť" slová, ktoré práve vyšli zo zvráskavených úst stodvaročnej Bety.