Keď som skončila strednú školu, takmer každá štvrtá spolužiačka bola rozhodnutá odísť do zahraničia a stať sa au-pair. Svoje kamarátky som odcudzovala a fakt nechápala, čím ich tá diaľka priťahuje. Vždy som chcela ostať doma, vidieť, ako moje sestry rastú, tešiť sa z oravského jednoduchého života. Mama zvykne hovoriť, urieknutého chleba sa najviac naješ a to bol aj môj prípad. Na rozdiel od mojich kamarátok, lístok do Londýna som si nekupovala pre nejaké to dobrodružstvo, štúdium či zdokonalenie sa v jazyku, ale preto, že sme jednoducho potrebovali normálne žiť. A keďže so žitím sa nedá počkať, rozhodnúť sme sa museli narýchlo a pevne. Bola som prvá, komu sa agentúra ozvala s pracovnou ponukou. Dni pridávali na rýchlosti a zrazu bolo treba skutočne odísť, nechať všetko a všetkých doma a jednoducho risknúť samu seba. Pamätám si, ako fúkal nežný vietor a leto už mlelo z posledného, keď som sa s manželom lúčila na stanici. Keďže jemu sa ponuka do Anglicka nevyskytla, odchádzal do Čiech. Dohodli sme sa, že ja začnem v Anglicku a on po čase príde za mnou. Bol to zvláštny pocit, zanechať najmilšiu osobu a pritom nevedieť, kedy sa opäť stretneme. Napriek tomu som to riskla, pretože som optimistka. Hrkotala som sa autobusom dvadsaťšesť hodín s pochybnosťami o novom svete. Za tmy som dorazila kdesi, čo sa volá Hard Interchange a čo mi bolo také vzdialené od Dolného Kubína. Vo vzduchu som cítila more, okolo samé taxíky. Jeden ma zaviezol na opačný koniec mesta a zakončil to vetou: "Here you are!" Batoh ťažký ako svet som oprela o rozosvietenú budovu opatrovateľského ústavu. Za oknami behali sestričky z celého sveta. "Moja nová práca!", nadýchla som sa a vstúpila dovnútra. Nebudem klamať, keď poviem, že ich reč mi bola úplne cudzia, ľudia úplne cudzí, celý tento chaos bol natoľko vzdialený od môjho starého sveta, až ma začali ovládať prvé pochybnosti, ale rýchlo prešli.
Počas vymieňania vrecúšok na vývod hrubého čreva, čistenia protéz a spolusúcitenia s pozostalými rodinami som na pomyslenie na návrat nemala akosi čas. Vtedy by som sa vám vysmiala do tváre, keby ste mi tvrdili, že tu ostanem nasledujúcich sedemnásť mesiacov. Že si tu zvyknem, dokonca obľúbim žiť. Tá námaha a tisíc zahryznutí do jazyka (bolestivých) stáli za to. Dnes každý, kto za mnou príde a začne tvrdiť, ako sa to nedá, u mňa nepochodí.
