Ľudia sa začali pomaly schádzať na obed. Ako poslední prišli manželia Ken a Mary a rovno za nimi Grace. V jedálni ostali voľné tri stoličky. Grace sedávala na tej svojej odjakživa, no keďže Ken je nevidiaci, rozhodla som sa ho tentoraz usadiť na Graciinu stoličku, pretože bola hneď pri vchode a Grace som presunula na voľnú stoličku na konci stola. Spokojná so svojím výkonom, ako som všetko dokonale zvládla a ušetrila Kenovi trepanie sa kdesi na koniec stola, som sa pustila do servírovania obeda.
Na druhý deň ráno som tak ako zvyčajne navštívila všetkých obyvateľov penziónu. Keď som vošla do Graciinho bytu a spýtala sa ako sa dnes má, začala zničoho nič plakať. Nevedela som, čo spraviť, začala som teda vyzvedať, čo sa stalo. Grace je veľmi stará pani a mnoho vecí si nepamätá. V to ráno si nepamätala ani mňa: "Včera na obede ma jedna zo zamestnancov presadila na koniec stola. Celý čas som bola ticho, pretože sa tam so mnou nikto nerozprával. Vždy sedávam pri Phylis, ona jediná sa so mnou každý deň rozpráva," vysvetlila pomedzi slzy Grace. To, že sa zdôverila tej pravej osobe, bez toho, aby si to uvedomila, mi nahnalo červeň do tváre. Sklonila som sa k starej žene a zahanbene no dôrazne jej povedala: "Grace, sľubujem, že od dnešného dňa sa budeš každý deň rozprávať so svojou Phylis!" A tak každý deň sedáva Grace vedľa ukecanej Phylis a ja som k týmto ľuďom opäť o kúsok bližšie. Niekedy si namýšľam, ako dobre poznám ľudí, s ktorými som každý deň a pravda je pritom úplne kdesi ďaleko.
