Vyrastala som vo veľkej rodine vo veľkom dome na dedine. Mám jediného brata a ďalších šesť sestier. Doma sme mali toľko hračiek, koľko by sa dalo vyzbierať v celej dedine. A nikdy ich nebolo dosť! Bárbie, poníky, legá, staré drevené kocky s obrázkami, autíčka na baterky, stavebnice Merkur, šatôčty na báby, nábytky pre báby, domčeky pre báby...Vždy bolo málo. Hračky sa u nás povaľovali všade. Dokonca nám mama zariadila "hraciu izbu". Naivne si myslela, že takto hračkový bordel udrží len v nej. No uznajte, keď máte doma toľký národ, musíte sa zmieriť s hračkami v skrini, na posteli, dlážke, na poličke, či pod poličkou. Ibaže moja mama sa nám nerada prispôsobuje. Áno uznávame, asi tisíckrát sa nám vyhrážala, že ak tie serepetičky ihneď neupraceme, zbalí nám ich na pôjd a bude pokoj! Nuž ale ako deti, pokojne sme sa i naďalej hrali so všetkým a všade. Keď sme sa jedného dňa vrátili zo školy domov, znervóznil nás dokonalý poriadok, ticho po hračkách. Mamin sľub sa naplnil! Darmo sme prosíkali, že už budeme dobrí, že odteraz budú všetky čiapočky na hlavách bábik, že potriedime všetky legá a pexesá budú zviazané gumičkami, aby sa nepomiešali. Nepomohlo nič, mama bola ako skala. Po dome sme chodili ako mŕtvi, nič nás nebavilo, mama utrúsila poznámku, "konečne budete mať dosť času na učenie." Bezhračkové dni nám ubiehali pomaly. Aj sme premýšľali, že si ich tajne znesieme z pôjdu, no tam, kde nie sú schody, len akési dve rozkývané latky, sa veru ťažko ide. Latky na pôjde zvádol s ťažkosťami len dospelý, aj ten musel poriadne široko stúpať. Nuž, otec tvrdil, že nám ich netreba.
Keď mama uznala, že trest bol dostatočne dlhý nato, aby sme si uvedomili, že hračky majú byť na poriadku, slávnostne nám zniesla obrovskú škatuľu hračiek z pôjda dolu. Odvtedy ubehlo už pätnásť rokov. Dodnes si však pamätám na nevýslovnú radosť hrať sa po veľmi dlhom čase so starými hračkami. Obchytkávali sme každú bábiku, s úctou prevracali kocky v rukách. Mali sme pocit, že mama nám doniesla úplne nové hračky. Nadšenie z hračiek a zmysel pre ich poriadok nám vydržal asi tak týždeň. Preto nečudo, keď sme opäť jedného krásneho dňa našli byt dokonale uprataný. A opäť tá tvrdohlavá mama, opäť sľuby, ktoré nevyšli. A opäť radosť so starej škatule, v ktorej každý starý kúsok hračky bol pre nás nový. Takto to bolo pokiaľ sme z tých hračiek úplne nevyrástli. Mama vlastne ušetrila na tých nových.
