Ešte nemám vlastné dieťa, ale mám na to vlastný názor. Kedysi bol otec pri pôrode nevítaný. Vraj ide o ženskú vec a chlapov do toho nič. Muž vraj nemá vidieť takéto veci. Neviem, či si spomínate na zábery z mnohých starých slovenských filmov, ako doma matka, obklopená babicami, rodila a otec nového potomka vítal štamperlíkmi. Neskôr zareval: "Chlapi, mám syna!" a bolo. Ani nemusím zapnúť televízor a rovnaký film sa mi často premieta v realite. Mama sa narýchlo zbalí, otec postresuje v aute a zvyšok pôrodu prebieha oddelene. Otec sedí /v tom lepšom prípade/ doma, nervózne čaká na prvé správy, mama sa trápi a preklína otca. Na druhý deň sa rodinka stretne a tešia sa z bábätka. Bože aké krásne! Ibaže to najkrajšie im uniklo. Otec nebol pri pôrode, pretože vie, že by aj tak odpadol. Mama ho tam nechcela, lebo by ju iba znervózňoval. Pôrod je však zrodenie nového človeka, za ktorým sú dvaja ľudia. Spolu sme niečo začali, spolu to dotiahnime do konca. Ak otec nemôže prežiť krvavé scény, nemusí sledovať podrobnosti z dvojcentimetrovej vzdialenosti. Stačí, ak bude manželku silno držať za ruku a dá jej pocítiť, že v tom idú spolu. Že nech sa deje čokoľvek, je s ňou. Mama, ktorá odmieta otca pri pôrode, si neuvedomuje, o čo všetko manžela pripravuje. Aj on sa chce tešiť, aj on chce pomôcť, len nevie ako. Je veľmi jednoduché odstrčiť toho druhého a prežiť si to bez stresov a v pokoji sám. Dnes však existujú predpôrodné cvičenia, videá, knihy, ktoré pripravia obidvoch rodičov na pôrod.
Keď muž zažije pôrod svojho potomka, určite si jasnejšie uvedomí hodnotu svojej manželky, ktorá sa toľko obetovala pre ich spoločný poklad. Žena, ktorá podporí manžela v myšlienke absolvovať pôrod spoločne, dá mu pocítiť, že aj napriek tomu, že za ňu dieťa neodrodí, stále ho potrebuje. Že má svoje miesto v rodine. Klobúk dolu pred manželmi, ktorí sa počas pôrodu držali za ruky.
