Keď rodina rozhodne, či budeš jesť

Buzzer je jednoduché tlačítko, ktorým si rezidenti opatrovateľského ústavu privolávajú pomoc - teda nás, opatrovateľov. Na izbe číslo 12 už jedenásť mesiacov leží Amelia. Voláme ju Mili, vraj to má rada. Z tejto izby sa buzzer nikdy neozýva. Už je tomu vyše týždňa čo neje. Niežeby jej nechutilo, jednoducho rodina rozhodla, že takýmto spôsobom ukončia jej trápenie. Mili je totižto pripútaná na lôžko, potravu prijíma trubičkou, ktorá vedie priamo cez brucho do žalúdka. Je po ťažkej mozgovej príhode, nerozpráva, neusmieva sa, človek by povedal, že nežije. Raz za mesiac ju príde navštíviť manžel. Milin zdravotný stav sa rapídne zhoršil potom, ako som ju našla so zubami zaseknutými do jazyka. Kým som svojou angličtinou presvedčila vrchnú sestru, že Mili naozaj ťažko dýcha, trvalo hodnú chvíľu. Keď sa ešte v tú noc Mili vrátila z nemocnice, odpojili ju od jedla a vody. Na moju drzú otázku, či je takýto spôsob ukončenia života legálny a humánny, mi vrchná sestra odpovedala veľmi jednoducho: "Rodina si to praje!" Napriek tomu, že Mili má (zatiaľ ešte stále) naozaj ťažký život, neviem si predstaviť svedomie človeka, ktorého sa raz rodinní príslušníci spýtajú:" Chúďa Mili, prečo vlastne zomrela?" Odpoveď bude znieť: "Lebo som jej nedal jesť." Teda mala by. V takýchto chvíľach sa mi nechce zatvoriť dvere na Coshamskom ústave. Vtedy mám chuť nimi poriadne tresnúť.