Len pár minút po pristátí lietadla z Londýna a už vo mne vrie. Spôsobila to ochota slovenskej pracovníčky informačných služieb na hlavnej železničnej stanici v Bratislave. "Prosím vás, poviete mi, kedy nám ide vlak do Kraľovian?", pýtam sa s úsmevom na tvári ženy okolo tridsaťpäťky. "Ide vám o tretej." Vzápätí mi napadlo, že by sme vlastne mohli ísť priamo do Kubína, ak teda nejaký taký spoj ide. "A nejde niečo priamo do Dolného Kubína?", skúšame šťastie znova. "Čo ste to nepovedali skôr! Musím to pozerať dvakrát?!", vypľula na nás pracovníčka za okienkom. A už ma muž krotil, vraj nejdeme sa vadiť hneď na začiatku dovolenky. A tak som to rozchodila a nechala plynúť dovolenkové dni pokojne.
Počas voľna som si chcela spraviť zopár nákupov. Vybrala som sa do prvého obchodu, kde ma namiesto usmievavej predavačky očakával lístok na dverách. "Obedňajšia prestávka od 12.00-13.00" Nuž, buď im tu ten biznis ide tak dobre, že si dovolia takú dlhú prestávku, alebo majú zákazníka na háku. Vedela som, že moje hundranie popod nos mi tu nepomôže, tak som sa vybrala do ďalšej predajne vedľa. "Zoberte si košík!" Rázny tón predavačky vás prinúti vziať si veľký košík. Možno si len chcete obzrieť najnovšiu módu a košík vám to okrem ďalších dvoch igelitiek v rukách a kabelky zošmykujúcej sa z pleca moc neuľahčuje. No nechcete sa dostať do nepríjemnej situácie, tak radšej poslúchnete, aj keď ste sa už vďaka prívetivému tónu milej predavačky do nepríjemnej situácie dostali.
Najzaujímavejšie je nakupovanie v obchodoch s potravinami. Neviem, či vyzerám tak úboho, že som si do obchodu prišla niečo uchmatnúť, ale postava prevačky, sledujúca celé moje dvadsaťminútové nakupovanie rožkov a paprikovej salámy, sa ma po celý ten čas drží ako kliešť. V tom si spomínam na to, ako mi raz kamarátka, pracujúca v obchode povedala, že za každého "prichyteného" majú prémiu tristo korún. Ja viem, že predavačky by si zaslúžili vyššiu mzdu (veď kto by si nie?!), ale sakra ja nie som zlodej, tak nech ma nenútia sa tak cítiť! Raz som sa s jednou predavačkou, ktorej nedochádzalo, že jej sledovanie je až príliš trápne, zahrala hru. Začala som sa jej naschvál "skrývať" pomedzi regále, až sa to pomaly podobalo na naháňačku, ale ani tak jej to nedošlo. Tak som jej s tým slovne pomohla.
Naposledy som trávila moju dovolenku na Slovensku pred mesiacom. A opäť som sa hádala. Nie, nebojte sa, hádky mi nespôsobujú radosť, ale keď sa inak nedá. Tentokrát to bolo v lekárni. Za krabičku liekov som dlhovala istú (podotýkam malú) sumu peňazí. Stalo sa to vďaka mojej nepozornosti. Do poslednej chvíle som o tom dokonca ani netušila, upozornila ma na to moja mama. Vraj jej odmietli vydať lieky, ktoré vtedy skutočne súrne potrebovala. Nech najprv zaplatí dcérin dlh! Zašla som teda do lekárne a požiadala o rozhovor s pani vedúcou, aby sa celá záležitosť vyriešila a smiešny dlh zaplatil. Tam ma jej kolegyňa stihla narýchlo vybaviť vetou:" Dlh je už zaplatený, zašla som totižto za bratom vášho otca, povedala som mu, že nám dlhujete za lieky, že či by nebol ochotný za vás zaplatiť. Zaplatil a teraz si to s ním riešte ako chcete!" Požiadala som ju, aby mi aspoň ukázala nejaký záznam o mojom dlhu, na čo mi odpovedala, že ona to v počítači teraz hľadať nebude. Skutočne som do vysvetľovania o tom, ako by stačilo jediné upozornenie poštou o mojom dlhu, o tom, prečo do toho zatiahli moju chuderku vystrašenú mamu a o ochrane súkromných údajov, vložila celú svoju slušnosť. Nič však nepomohlo. Vraj, čo si vyberám lieky, keď za ne neplatím? Nezaujímalo ju, že som to nespravila naschvál. Proste mladá namyslená "Angličanka" sa opäť tvári. A tak som z lekárne odchádzala za pokriku mnohých ľudí, o ktorých nemám ani zdanie, kto sú, no hlavne, že vedeli o mojom dlhu, vďaka ktorému zrejme o mesiac lekáreň skrachuje. Naozaj je u nás také ťažké používať ďakujem a prosím? Usmiať sa občas na zákazníka? Musíme byť takí drsní a nechápajúci? Slovenský národ je veľmi tvrdý. Pridal k tomu výrok Slovákov, sediacich za nami v lietadle smerujúcom späť do Londýna: "Doriti, nepozeraj sa do okna, lebo sa poryháš!"
