Moje kolegyne sú prevažne ženy okolo štyridsiatky. Šikovné dievčatá, dobre sa nám spolu pracuje a je s nimi zábava. Jedného dňa ma však jedna z nich, Paula, prekvapila otázkou: "Prečo si vlastne prišla do Anglicka?" Tak som sa pustila do vysvetľovania oravskej pracovnej úrovne, o tom, že niekedy človek musí začať niekde úplne inde, aby dosiahol, čo potrebuje, že pracovať v zahraničí je v podstate zaujímavé a v neposlednom rade aj prínosné. Paule zrejme stále čosi vŕtalo v hlave, mala som pocit, že moja odpoveď ju veľmi nenadchla. Potvrdila to nasledujúcou zaujímavou otázkou: "Neuraz sa, ale nemyslíš si, že vy cudzinci vlastne využívate celý náš systém a okrádate nás o pracovné miesta?" Takmer som sa zadusila pri poslednom dúšku kávy. Nenávidím sa obhajovať v anglickom jazyku. Vtedy mi neprídu na rozum tie výstižné slová, ktorými by som presvedčila. Tentokrát som však vedela, že na otázku musím odpovedať, či sa jej moja odpoveď bude páčiť alebo nie. "Vieš, nemám pocit, že využívam váš systém. Ponúkam kvalitnú službu, poctivo platím daň, dennodenne sa prispôsobujem anglickému životu. Nemám dôvod cítiť sa ako parazit. Na toto pracovné miesto sa robil týždňový pohovor. Vybrali si mňa. Asi to znamená, že nás tak trochu potrebujete. Sami ste vlastne súhlasili so vstupom Slovenska do EÚ. A jedným zo zámerom únie je aj voľný pracovný pohyb," pokojne som dokončila svoju vyčerpávajúcu odpoveď. Paula sa na mňa čudne zahľadela a dodala: "A tebe sa ako podarilo získať pracovné povolenie u nás?" "Paula, ja patrím do Európskej únie. Ja som Slovenka!" Ale to už bola milá Paula zaujatá niečím iným a moje volanie sa rozplynulo do prázdna. Vedela som, že sa budem v novej práci učiť veľa nových vecí. Netušila som však, že tu budem Angličanov učiť, čo je to Európska únia.
