Ako tak klopem rad radom na dvere, ovláda ma zvedavosť, kto mi tentoraz otvorí. So slovenským prízvukom sa spytujem starkích, ako zvládli noc, či im nič nechýba, ako sa dnes cítia. Ani náhodou od nich nepociťujem výčitky pre moju nedokonalú angličtinu, dôležité je, že som ich dnes oslovila a popriala im dobré ráno. Zhrbená Evelyn kvačkou otvára dvere a s úsmevom ma volá dovnútra. Ukazuje mi vyšité dečky a maľované obrazy na stenách. Ujo Brian v byte oproti sa chváli, ako si premiestnil nábytok a zdôrazňuje pritom, že to spravil naozaj sám. Deväťdesiatštyriročná Patricia sa ma pýta, či si púder na tvár, ktorý jej doniesla dcéra až z Austrálie, naniesla poriadne. Ja ju ubezpečujem, že lepšie si ho nemohla. Jej suseda, ktorá už dlhý čas nevychádza z izby, mi so zaslzeným pohľadom podáva fotky mŕtveho syna, ktorého pochovala minulý rok. Takto mi dennodenne spolu s dverami otvárajú staručkí, bezvládni ľudia svoje životy.
Za každými dverami je iný osud, opustená duša, prahnúca po láske a povšimnutí. Dôchodcovia, ktorí už majú svoje odžité, sedia si na svojich pohovkách, pijú čaj s mliekom a ticho čakajú na synov a dcéry. Tešia sa z maličkostí a jednoduchým veciam, okolo ktorých my prebehneme, oni venujú najväčšiu pozornosť. Sú ako také malé deti, ktoré trpezlivo čakajú, kedy si ich všimnete a darujete im zopár slov. A ja, ako tak otváram ďalšie dvere, cítim čoraz väčšiu úctu k ľuďom, s ktorými sa neodvážim porovnať. Úctu k prežitému, k čomusi, čomu nesiaham ani po päty.
