Napadlo vám niekedy, ako rýchlo život beží? Určite veľa krát. Ja si to uvedomujem zakaždým, keď sa pozriem na svojho syna. Mám tak málo času pre druhých. Dnes som mladá a krásna, zajtra mám tridsiatku na krku a prv než mi to dôjde, ostanem sama, stará niekde v ošúchanom kresle, čakať na pravnukov, či si spomenú. A možno sa pominiem prv, než sa nejakých vôbec dožijem.
To, že všetko tak rýchlo letí, nie je nič nové. Skôr ma štve to, ako to prežívam. Ako si vychutnávam dni a noci, rodinu, priateľov, ako prežívam deň po dni. Koľkokrát som dnes zabudla povedať ďakujem, pohladit syna po čele, pobozkať manžela, povzbudiť kolegu, popriať dobré ráno susede, usmiať sa na slnko, poďakovať za rodinu, za seba, za život bez hladu a vojny, za všetko okolo seba. Ale stihla som už dnes vybuchnúť najmenej dvadsaťkrát, mračiť sa celý deň v práci, pokričať na syna, zbuzerovať kolegov, tváriť sa, ako mi je ťažko, lamentovať nad hlúposťami a rozčúliť sa nad zlými správami v telke. Prečo si tento dosť komplikovaný svet dennodenne zhnusujem? Pridávam do ohňa?
Deň trvá tak kratučko a predsa šetrím láskou a pozornosťou. Všímam si zlé, ako keby mi to malo pridať ku šťastiu. Niekedy sa nechápem a potom si večer iba z úžasom líham do postele a namiesto voňavej periny, po uši sa prikryjem starosťami a zhrozením, že som plytvala ďalším dňom. Ušetrila na láske. Len tak, ako keby tu bola pre mňa večne!
