Lucia bola mlčanlivé, červenolíce dievča, ktoré vyrastalo v malej oravskej dedine. Všade chodila sama, kamarátov okolo nej som často nevídala. Možno tak pred písomkou z matiky, keď bolo treba niečo rýchlo vysvetliť. Do rozhovorov sa radšej nezapájala, možno aj vycítila, že medzi nás, zmaľované, vychudnuté, moderne oblečené dievčatá len tak ľahko nezapadne. Kým my sme sa ukľudňovali, že trojky na vysvedčení vlastne nie sú zlé, ona sa pre jedinú dvojku z telocviku rozplakala. Bola taká dokonalá a poctivá, až nám šla niekedy na nervy. Po skončení školy sme sa rozutekali do sveta. Našli si prvé zamestnanie a tvárili sa, že sme práve ovládli svet. Boli sme však zvedaví aj na Luciine plány do budúcnosti. Kostol? Materská? Úrad práce? Alebo vysoká? Tajne sme si doberali našu spolužiačku. Takmer celá trieda sme sa však časom uchytili v zahraničí a na Luciu postupne prestali myslieť. Veď svet je taký vzrušujúci, načo strácať čas pre jednu Luciu. Raz mi napísala spolužiačka, že Lucia odcestovala do Írska, kde sa stará o deti. A že sa má dobre. A dokonca, že sa jej podarilo schudnúť a je z nej kočka. No vidíš Lucia, predsa si sa kdesi uchytila! To si myslela zrejme väčšina bývalých spolužiakov.
Pred niekoľkými mesiacmi mi prišla správa - Lucia umrela! Krátko po tom, ako sa vrátila z Írska. Našli ju v jej izbe, kde dostala epileptický záchvat. Lucia, ktorá si konečne našla v živote svoje miesto, stala sa úspešnou a začala žiť svoj sen, si pre jeden záchvat už nebude môcť vychutnať to, čo si my vychutnávame každý deň. Ja sa dnes cítim tak mizerne, že som jej ani len nenapísala sms-ku, neposlala pohľadnicu k meninám, nepopriala veľa šťastia v práci. Že som ju pre svoju namyslenosť odsúdila skôr, ako som ju stihla spoznať. Dodnes vlastne neviem o nej nič. Viem len, že vedela piecť najlepšie koláče v internáte. Viem, že je už neskoro Lucia, no odpusť mi moju nevšímavosť a pohŕdanie. Prepáč niektorým ľuďom ich úbohosť.
