Gombíky, nitky na šitie, lodičky, sáčkové polievky a kopu ďalších veľmi potrebných vecí na cestovanie za prácou mi spravilo pekný batoh. K tomu všetkému som si pribalila aj svoju dvadsaťročnú gitaru v látkovom obale, ktorý mi ušila moja babka na mašine. Náš autobus smeroval do Milána, odtiaľ sme mali naplánované stopovanie až do Barcelony. Jednoduché čo? To sme si prestali myslieť hneď po vystúpení z autobusu, keď nás v Miláne ovanul horúci vzduch. Stopovanie som vždy považovala za adrenalínový spôsob cestovania. Išlo nám to celkom dobre. Vodiči a autá sa striedali pomaly každú hodinu. Pokiaľ sme mali pri sebe sáčkové polievky a mentolové cukríky, nič nám nehrozilo. Prestopovali sme Rakúsko, Taliansko, Francúzsko. Počas tých šestnástich dní na cestách sme každý deň rozložili oheň, uvarili polievku, spali pod holým nebom. Keď došli sáčkové a dýchavé cukríky, začali sme sa seriózne zaujímať čo ďalej. Tridsaťpäťstupňové horúčavy nebola sranda, najmä keď sme denne jedli iba jednu čínsku sáčkovú polievku. Zašlo to až tak ďaleko, že sme vzali každú pohodenú fľašu vody z chodníka. Len dodávam, že peniaze na jedlo a podobné veci sme nemali. Tie, ktoré sme si pred cestou poctivo požičali, nám hneď na začiatku nášho výletu skonfiškovala talianská polícia za porušenie zákona. Stopovali sme na výpadovke pri diaľmici, čo sa vraj nesmie. Na rad prišla moja gitara a poriadny kus odvahy. S mojím vtedy ešte len priateľom sme sa striedali na chodníkoch, vyhrávali náboženské a Nedvědove pesničky, len aby sme mali niečo v ešuse. Okoloidúci si ma fotili ako atrakciu, zrejme som nevyzerala ako žobráčka, ale ako slečna, ktorá nevie, čo s voľným časom. Prespávali sme všade. Na poliach medzi hadími dierami, na železničnej stanici, kde celú noc pobehovala nahá sfetovaná černoška, na lavičkách v parku medzi Talianmi, pichajúcimi si drogy do nôh. Spali sme dokonca na pláži, kde nás Francúzi okradli. O peniaze sme neprišli, nemali sme o aké. Vzali nám však pasy a predstavte si, malý železný krížik s bibliou v slovenčine. Ráno sme sa vybrali na políciu a tá nám, verte či neverte, pasy do desiatich minút našla. Po celý čas sme ani raz nerozložili stan, ktorý sme vliekli so sebou celú dobu. Na konci dňa si dal každý z nás zopár lyžičiek polievky a vzápätí sme sme zaspali. V jednom franczúskom meste, blízko španielskych hraníc, sme stopovali celých päť dní. Neúspešne. Tak sme sa dvojhlasne dohodli, že to vzdávame. So slzami v očiach a hanbou v srdci, že sa nám nepodarilo dosiahnuť, čo sme si vytýčili, sme sa po šestnástich dňoch zdraví a o päť kíl chudší vrátili domov.
Práve som vysávala obývačku, keď mama prišla domov. "A ty tu preboha čo robíš?" Trochu viac som sa zohla ku kobercu, aby mi nevidela do tváre. "No čo už, nevyšlo to!" Dnes sa na tom všetkom spolu s manželom smejeme. A uvedomujeme si, čo všetko sa nám mohlo na cestách prihodiť. Len sa ma preboha nepýtajte, prečo sme sa na to všetko dali. Na ľudskú sprostosť niekedy nenachádzam odpoveď.
