Ron býva sám. Rodinu, starých priateľov a celkovú dôveru ľudí v neho si už prepil. Má dve exmanželky a dve dcéry, ktoré sú šťastné, že ho nevidia, pretože im zničil kus života. Ron sa dodnes lieči z alkoholizmu. Preto ho zozbierali priamo z ulice a doviedli do nášho penziónu, kde sme mu dali druhú šancu. Nech sa chlapec ukáže! Dnes sú to už dva roky, čo namiesto vodky pije kávu.
Zdá sa to takmer vymyslené, ale Ron je najúžastnejší človek v domove. Každý ho pozná, každý ho túži stretnúť. Opraví vám televízor, pribije obraz na stenu, vymaľuje kúpeľňu, prekope záhradku, odskočí na poštu, požičia peniaze, tento človek je schopný spraviť čokoľvek pre kohokoľvek.
Blížil sa sviatok Sv. Valentína, kedy každému stisne srdiečkom, či si naňho niekto spomenie. Tak to bolo aj tento rok. S kolegyňami sme srandovali, že opäť nič nebude, ale Valentínske ráno nám prinieslo niečo iné. Keď sme prišli ráno do práce, na stole na nás čakali nádherné krvavočervené ruže. Pre každú jedna. V jedálni visel obrovský plagát s krikľavým nápisom: "Budete všetky mojím Valentínom?" Nato pribehla jedna obyvateľka penziónu a s nadšeným hlasom nám vysvetľovala: "Pozrite, čo som si našla pred dverami - krásnu Valentínsku ružu! S manželom som žila päťdesiat rokov, no toto je môj prvý Valentín!" Tešili sme sa spolu s ňou a potmehútsky sa uškŕňali nad Ronovou "valentínkou".
Keď sme sa o pár minút rozišli do práce, zistili sme, že Ron má trošku viac obľúbených žien. Na dvere každej jednej ženy žijúcej v penzióne, skoro ráno, tak aby ho nikto nevidel, pripevnil červenú ružu. Spolu ich bolo viac než päťdesiat!
Na Svätého Valentína by ste Rona nenašli ani pod zemou. Tak ako to už má tento bývalý alkoholik zvykom, vytratí sa vždy, keď mu chcete poďakovať.
