Vyšinutá Stela mi pricapí jej vlastnú plienku na moju tvár, lebo som jej navrhla, že jej pomôžem vyzliecť sa pred kúpaním, škriekajúca Dorothy si vopchá ruku plnú vlastných výkalov do úst a háda sa s vami, že nerobí nič zlé. Vo vedľajšej izbe sa na zemi vyškiera donaha vyzlečený George a prosí o šálku horúceho čaju. Doreen s MRSA, čo je veľmi nebezpečná infekcia, chuderka nestihla sadnúť v pravú chvíľu na záchod a tak sa opäť a opäť púšťam do čistenian nielej nej, ale aj koberca a stien okolo. V izbe oproti hundre starenka Olive, že sa bude na mňa sťažovať manažérke, pretože na ňu vôbec nemám čas. Ken s parkinsonovou chorobou sa práve rozhodol dojedať zvyšky keksov z tanierov svojich susedov. Pat sa na mňa milo usmieva, zatiaľ čo jej sliny stekajú po tvári dolu na premočené tričko. Obed som stihla len tak-tak, psychicky vyčerpaná s prepotenou uniformou, snažím sa usmievať na všetkých tých úbohých ľudí okolo, ktorým posledným miestom dožitia je práve ústav, kde pracujem. Usmievam sa, aj keď na to nemám chuť. Premáham sa, pretože oni sú nevinní a ten úsmev si zaslúžia. Nesťažujem sa na prácu opatrovateľky. Dala mi veľa, naučila ma mnohým novým veciam, otvorila mi dvere do hrôzy, o ktorej som predtým ani netušila.
Chcem len odkázať tým, čo si stále myslia, že sa hrám na dobrú dušu a toto všetko robím len pre peniaze. Ako opatrovateľka v ústave pre zdravotne a mentálne postihnutých starých ľudí som ohodnotená tou najzákladnejšou mesačnou mzdou. Skúste prejsť takýmto dňom a na nasledujúce ráno sa s úsmevom opäť prihovorte tej, ktorá vám včera capla tú spomínanú plienku na tvár. Skúste to teda robiť len pre tých pár korún.
