Som rada, že na detskom ihrisku je zopár detí, ktoré sa pohrajú aj s mojím synom. Medzi nimi už spomínaný chlapček veľmi tmavej pleti. Naháňajú sa pomedzi preliezky a výskajú od radosti. Typické deti. Synak sa kdesi zatúlal a tak jeho kamarát zavolal: "Hey white boy, where are you? Whiteee boooy!" Ako si tak sedím na lavičke a nohou pohupávam mladšieho v kočíku, rozmýšľam, či som počula dobre. A veru dobre.
Jeho mama sedí hneď pri nich a šťuká čosi na mobile. Nezvyklé oslovenie sa zopakuje ešte zopár krát.
Nevedela som, že dvojročné deti "vidia", akej sú farby. Celkom by ma zaujímalo, či by sa oná pani tiež tak spokojne venovala telefónu, keby môj synátor zahlásil na celé ihrisko "hey black boy!" To by som si vypočula kázeň o rasizme. Bolo mi smutno z toho, že ju ani len nenapadlo spýtať sa, ako sa vlastne ten môj chlapec volá. Vysvetliť svojmu synovi, že deti majú mená. Čosi mi vraví, že takéto oslovenie nie je z jeho hlavy a to je to najsmutnejšie.
Ešteže je Marek "farboslepý".
