Keď už s nimi pracujem, nech vedia, čo doma jeme. To, že nežijeme na stromoch a nenosíme národný kroj už pochopili po mojom vysvetlení pohľadníc z ďalekého domova. Ale parený oravský korbáčik - to bude niečo extra! Nalákala som ich dostatočne dopredu, aby sa mali na čo tešiť. V Anglicku sú rôzne druhy syrov obľúbené, tak by som korbáčikmi hádam nemala nič pokaziť. A Briti sa nechajú zlákať kadejakým jedlom, čo je pochopiteľné už z prvého pohľadu. Takže som skonštatovala, že oravské parené korbáčiky budú pre nich výnimočné jedlo.
Jedno ráno som ich teda dovliekla do práce a s nadšením vyložila na stôl. Samozrejme ešte predtým, ako som nimi kolegov ponúkla, dovolila som si zaujímavú prednášku o historii korbáčov, ich dôležitosti a jedinečnosti pre Slovákov a v neposlednom rade aj o ich zaujímavej cene a o tom, že my sme ich mali len na Vianoce či Veľkú Noc. A keď som už bola dostatočne presvedčená, že parené korbáčiky som uviedla na "správnu mieru", podala som prvý Done. Tá sa doňho schuti zahryzla a ja som tam stála s veľkým očakávaním na jej reakciu. Nahodila som široký úsmev hrdej Slovenky a nevydržala čakať na odpoveď: "Táák, aké??" V tom sa Dona otočila chrbtom ku mne a do najbližšieho koša s hnusom začala vypľúvať korbáčik. "Ježišikriste, to čo je? Veď to sa nedá jesť, sorry, ale toto je hrozné." A ja som nenápadne stiahla trápny široký úsmev, zabalila oravský poklad späť do sáčku, šupla do chladničky a uzavrela tému: " Fakt? Lebo mne chutia." Po Done sa ďalšie kolegyne "radšej" neponúkli, veď čo ak by aj im prišlo zle. Keď potom všetci odišli domov, vytiahla som korbáče z chladničky a rýchlo z jedného odhryzla. Možno sa počas tých dvetisíc kilometrov stihli pokaziť a chuderka Dona si to zlizla. Ale korbáče chutili dobre, možno ešte lepšie ako na domácej pôde.
Nevravím, že ma reakcia anglických kolegýň nezarazila, či dokonca neurazila. Hej, naštvali ma ako psa. Keby sa aspoň pokrytecky tvárila, že sa to "dá jesť" a nevypľúvala to pred mojimi očami. No čo už, teraz aspoň viem, že korbáče im nerežú. Tak som si to kilečko pekne krásne vychutnala počas nasledujúceho týždňa sama! Na druhý deň som s opäť neskrývanou radosťou vbehla do kancelárie a vyhlásila: "Nabudúce keď pôjdem domov, donesiem vám pálenô." Nemusím vám vysvetľovať, ako asi vyzerali ich tváre. Ale mne je to jedno. Donesiem a basta. Nech vedia, čo pijú Slováci!!
