Deväť mesiacov

9 mesiacov v mojom živote znamená veľa. Od prvého stretnutia s mojim manželom až po svadobný deň uplynulo presne 9 mesiacov. Počas tohto obdobia som sa zmenila z divožienky na manželku.   Ďalších 9 mesiacov uplynulo pokiaľ sa na tehotenskom teste objavili vytúžené 2 pásiky. Bolo to ťažkých 9 mesiacov plných otázok, úvah o neplodnosti, plači nad neúspešným testom a obzeraním sa za každým  kočíkom či bruškom. Správala som sa ako zúfala „snažilka“.   A teraz som v deviatom mesiaci, presnejšie v 37. týždni tehotenstva a túžobne očakávam kedy dorazím do  bodu B. Poviete si: „ No a čo, teraz je tehotná každá“. Áno máte pravdu, ale tých 9 mesiacov je veľmi dlhých 9 mesiacov.   Začalo sa to v polovici novembra   2007,  test zobrazil vytúžené 2 pásiky. Túto šťastnú novinu som zatelefonovala manželovi do práce. Nevadilo, že sedel na porade. 2 pásiky sú 2 pásiky.  Prvá návšteva u lekárky bola vytriezvením. Lekárka potvrdila graviditu, zobrala krv objednala ma na ďalšiu kontrolu o mesiac. Žiadne otázky, rady, odporúčania .... V duchu som sa pýtala, či to je všetko. Vytúžená tehotenská knižka dala na seba čakať ešte dlhé 2 mesiace. A ja som sa cítila byť tak veľmi tehotná, ale nebolo na mne ešte nič vidieť a ani tú knižku som nemala v rukách.   Začiatkom decembra sa objavila prvá ranná nevoľnosť. Potešila som sa, ďalší prejav mojej gravidity. Moja radosť sa však zmenila na utrpenie. Z rannej nevoľnosti sa vykľula celodenná nevoľnosť a ručička na váhe mala klesajúcu tendenciu. Schudla som 5 kíl a vyzerala som ako „vyblité lečo“. Objímajúc záchodovú misu som nadávala manželovi, čo mi to urobil.   Vianoce boli katastrofou. Darčeky sme rýchlo kúpili   v Tescu za 30 minút, môj žalúdok dlhší výlet po obchodoch nedovolil. Slávnostná vianočná večera skončila v záchodovej mise.   V januári sme spoločne s manželom absolvovali prvý ultrazvuk. Videli sme našu malú fazuľku. Lekárka nič nehovorila, niečo skontrolovala, odovzdala mi vytúženú tehotenskú knižku, niečo do nej zaznačila a bolo.   Nedostatok informácii od lekárky som si kompenzovala surfovaním po nete, čítaním odborných publikácii a chatovaním s júlovkami 2008. Pán Boh zaplať za Internet.   V dvadsiatom týždni tehotenstva som spoločne s manželom absolvovala veľký kontrolný ultrazvuk na Kramároch. Manžel si zobral na dovolenku a plní očakávania sme sa vybrali do nemocnice. Bruško som ešte stále nemala, ale už som cítila prvé pohyby. Na ultrazvuk sme boli objednaní na deviatu hodinu s plným mechúrom. Ešte o jedenástej (napriek tomu, že sme boli objednaní), sme sedeli na chodbe (ja s prekríženými nohami) a čakali.  Lekár si medzi časom „odbehol“ na 2 pôrody. Nakoniec som sa ultrazvuku dočkala, ale manžela dnu z nepochopiteľných príčin nepustili.... Som mu vďačná, že si to so mnou aspoň odsedel. Bez jeho podpory by to môj plný mechúr nevydržal J.   Od šiesteho mesiaca mi začalo viditeľne rásť bruško. Prístup lekárky sa stále nemenil, len ja som sa začala zaokrúhľovať. Zrazu sa ma všetci chceli dotknúť. Poviem vám, je to občas nepríjemné. Veľmi rýchlo som si vybudovala obranný reflex. Veď ani ja nechytám ľudí za brucho. S chytaním bruška prišli aj „cenné rady“.  Spolu s nimi boli aj negatívne reakcie typu: Už sa nikdy nevyspíš..., Je to záväzok na celý život..., Najbližších 5 rokov sa nikam nedostaneš, žiadne kino, koncert....   Môj spoločenský život   sa postupne obmedzil. Kamarátky už asi unavovalo počúvať moje „tehotenské problémy“ , ale o čom mám rozprávať?   Veď to, čo sa vo mne deje je úžasné  a zážitky z diskoték, koncertov a iných víkendových záťahov nemám. Vzhľadom na môj stav sa všetky moje životné plány teraz točia okolo rodiny. Už nerozmýšľam len v rovine kam pôjdeme v piatok žiť.   V ôsmom mesiaci som úspešne zmenila lekárku, ktorá začala konečne riešiť moju rannú nevoľnosť, zápal a iné problémy. Bruško stále rastie do astronomických rozmerov, ja sa pomaly pripravujem na pôrod a rozčuľujem sa nad ľudskou ľahostajnosťou. Cestovanie MHD  je utrpením, ale zvykám si. Napriek velikánskemu bruchu (najprv ide bruško a až potom ja) som ešte v autobuse nesedela. Nejde o to, že sa neudržím na nohách (toľko sily ešte mám, aj keď sa kotúľam), ale treba myslieť na ten malý zázrak, ktorý nosím pod srdcom. Keď sa dá, vymieňam MHD za „peši bus“ a praktizujem pouličnú turistiku. S kočíkom ma čaká asi to isté.  Do práce už nechodím. Posledné mesiace v práci neboli príjemné. Medzi riadkami zazneli narážky, ako som si mohla dovoliť otehotnieť, práve v tejto situácii (vo firme pracujem už 8 rokov). Môj ctení zamestnávateľ mi neumožnil čerpanie dovolenky pred nástupom na materskú a posledný týždeň sa kolegovia začali hádať, kto si sadne na moje miesto...   Teraz mám už hlavu vyčistenú, na prácu nemyslím. Pripravujem sa na moju veľkú životnú skúšku, ktorú chcem podstúpiť spolu s manželom. Dúfam, že teraz mu už bude   dovolené, aby ma sprevádzal počas celého pôrodu a nedopadne to ako ultrazvuk.     Prosím nepýtajte sa ma stále, či sa to už narodilo a nehovorte mi, aké mám veľké brucho. Ja viem, že je veľké, nosím ho vo dne i v noci...