Môj prvý vážnejší vzťah trval takmer 4 roky. Zoznámili sme sa ako 18 roční. Ja som mala pred sebou ešte rok strednej školy, on práve zmaturoval. Vzťah postupne naberal na intenzite. Nevinné bozky nahradili intímne dotyky. Stretávali sme sa čoraz častejšie. Už to nebolo len o prechádzkach ale aj o prvom milovaní. Prvý rok vzťahu ubehol rýchlo. Oslavovali sme každé „výmesačie“. Bolo to ako z rozprávky. Našou jedinou starosťou bola hudba (čo budeme počúvať a na aký koncert pôjdeme). Problémom boli aj peniaze, ja som študovala a on bol nezamestnaný, ale na kofolu sme vždy mali. Verila som, že toto sa časom zmení.
Ostatné roky nášho vzťahu už neboli také ideálne a ľahké. Nabaľovalo sa to postupne ako snehová guľa. Po skončení strednej školy som začala pracovať. Prostredníctvom práce som sa dostala medzi iných ľudí a životný štýl sa začal nenápadne meniť. Môj šatník už neobsahoval len gladiátori, mikinu Lonsdale a tričká z koncertov. Už to boli aj kostýmčeky, lodičky a krásne kabelky. Stávala sa zo mňa žena. Začala som zarábať peniaze, môj drahý bol stále nezamestnaný, ale už sme nemuseli počítať drobáky.
Náš vzťah naštrbila žiarlivosť a nedôvera. Moja veľká láska nevedela pochopiť, že ísť s kolegami po práci na vínko je normálne. Samozrejme, do iného podniku ako je Funus. Chrobáčik mi začal vyvolávať do roboty a nechápal, že sa nemôžem vykecávať, že nemám toľko času ako on. Na znak veľkej lásky ma začal ráno odprevádzať do roboty resp. až do kancelárie. Pritom sme spolu nebývali. Občas cez deň išiel len tak „náhodou“ okolo a zastavil sa. Jeho tlak bol neznesiteľný. Keď som mu dala najavo, že sa mi jeho správanie nepáči, začal plakať. Áno, aj muži vedia plakať, keď potrebujú.
Začala som diaľkovo študovať na vysokej škole. Prednášky boli v sobotu. Ďalšie nepochopenie zo strany môjho chrobáčika a nekonečné otázky na tému spolužiaci (spolužiačky ho samozrejme nezaujímali). Podpora počas skúškové obdobia? Žiadna.
Po štyroch rokoch som zistila, že sa s chrobáčikom nemám o čom baviť. Nemali sme už žiadne spoločné záujmy. Práca mu nič nehovorila. Noviny nečítal. Knihy nepoznal. Nežili sme spolu v tom istom svete. Mala som pocit, že som už niekde inde. Už som nebola tá 18 ročná stredoškoláčka, ktorej stačilo počúvať hudbu, chodiť na koncerty a stretávať sa s partiou v krčme. Chcela som od života viac.
Prišiel čas rozchodu. On to niesol ťažko. Navštevoval psychológa, začal fajčiť, chudol, nič nejedol. Ja som mala podporu rodiny, ktorá ma podržala a rodičia si v kútiku duše vydýchli. Chrobáčik však veľmi rýchlo zabudol na našu veľkú lásku a asi mesiac po rozchode sa vrhol do ďalšieho vzťahu.
No a ja? Ja som ešte pár rokov blúdila a hľadala svoju spriaznenú dušu. Chrobáčikom som sa snažila pri hľadaní spriaznenej duše vyhýbať. I keď, nie vždy úspešne. Chrobáčikov žije na svete veľa a sú rôznych druhov.
A aká je moja spriaznená duša? Presný opak chrobáčika. Moja láska má vysokoškolské vzdelanie, dobré zamestnanie a vybudované rodinné zázemie. Viete, nejde mi o titul, ale o životný rozhľad, podporu a motiváciu, ktorú Vám môže dať len niekto, kto je na rovnakej lodi ako Vy. Niekto, kto je Vaším prístavom za každého počasia. Už necítim tú stagnáciu ako pri chrobáčikovi. Naša loď pláva spoločným smerom. Kurz život.
A chrobáčik? Ešte stále vysedáva vo Funuse....
