Moje slzy sú poklad, ktorý si strážim.
Kvapky slzy
zaliali moje veselé oči,
áno tie oči,
tie čo tak často neronia
tú číru tekutinu,
čo mi teraz bráni vidieť,
to čo mi bolo tak vzácne...
Tma a hmla prekryla ten
krásny pocit, pocit lásky.
Moje slzy,
tie drahokamy smútku,
neuvidíš,
tie pramienky pre
mňa neobvyklé,
tečúce mi po tvári,
dotkli sa mojich líc a ja?
Ja ich nechám,
nech si nájdu svoju
ďalšiu cestu,
ja ich nechám,
aby zasa zmizli,
do nenávratna.
Moje slzy,
sú smútok,
ktorý sa vkradol
do duše a
zjazvil moje srdce.
Moje slzy,
sú smútok,
ktorý mi nedá spať,
a prináša zvláštny
strach.
Smutné sú oči,
ktorým patril svet.
Slzy,
tí odporní svedkovia skutočnosti,
ktorá sa predrala na povrch
ľudskej duše.
Slzy,
tí falošní bastardi ľútosti,
ktorá tvrdila, že všetko
bude zasa dobré.
Slzy,
tí klamári a zlodeji nádejí,
ktoré sa mihajú v mysli
a bránia nám upadnúť
do trpkosti.
Slzy, moje slzy.
Jeho oči,
pozri,
ten červený nádych,
ešte nik nevidel
tie modré oči takto sfarbené,
ešte nik nehľadel,
na nešťastie v nich zjavené.
Slzy vykúkajú von
a tancujú svoj
tanec na tvári,
tanec smútku, tanec,
ktorý práve kreslí jej obraz,
obraz tváre, kvôli ktorej....
a jeho tvár?
Je posiata drobnými kvapôčkami,
kvapôčkami spomienok,
ktoré sa stratia vo víre,
vo víre sĺz lásky.
Poznanie, že človek stratil človeka a lásku v ňom ukrytú, je šťastie.
