Skúsim tie kontrasty a nejaké postrehy načrtnúť. Teda tento článok nebude príliš súvislý, bude skôr v duchu "čo vypichnem z denníku".
Ako som sa vlastne do Ugandy dostal a prečo som sa rozhodol pre takúto dovolenkovú destináciu? Bol som s priateľkou pozvaný na svadbu. Teda, boli to dve svadby. Jedna bola tradičná, konala sa na vidieku a druhá bola kresťanská, konala sa v kostole v hlavnom meste. Obe boli plné radosti, smiechu, tanca, spevu, farieb, darov.. Na tú prvú prišlo asi tisíc ľudí, na druhú asi "len" tristo. Na tradičnú sa prišiel pozrieť aj biskup. Vyzeral ako vážený pán, ale to trochu opadlo keď začal rozprávať.
Homosexualita je trestná v Ugande. Teda ak ste gay, pôjdete do väzenia. Biskup to zdôraznil a pripomenul ľuďom, že homosexualita je chorá, tí ľudia sú horší než šváby a nemali by teda vôbec žiť a mali by sa smažiť v pekle. Toto som si potom vypočul aj v kostole o týždeň neskôr. Naskakovali mi z toho trochu zimomriavky. Niekde sa tam vytratilo "miluj (alebo aspoň toleruj) blížneho svojho"...
Asi všetci v Ugande majú mobilné telefóny. Majú aj pomerne rýchly 4G LTE internet na nich. Nabíjačky majú väčšinou solárne. A to veľakrát z dôvodu, že doma majú solárny panel na streche na ohrev vody a na slabé svetlo v miestnosti, no ale nemajú žiadne elektrické zástrčky. A v kostole počas obradu som stále počul ako pípa messenger, alebo skype. Nezvyk.
V hoteli, kde sme bývali prvú noc v dedine Rukungiri sme videli ako sa dieťa hralo s polystyrénom, hneď vedľa terénnej motorky.
Veľmi veľa ľudí sa nám na vidieku prihováralo. Pomerne veľa z nich vedelo, kde je Slovensko. Takú vzdelanosť o svete som napríklad ani trochu nezažil, keď som býval vo Washingtone v USA.
Nevedel som si zvyknúť na výstroj policajtov. Všetci boli v armádnej uniforme a mali v rukách samopaly. Boli všade. Vraj sú skvelí a dávajú si pozor aby nepoužívali svoju zbraň, alebo aby ju použili len v najnutnejšom prípade. Taktiež sú tam ale policajti v žltých uniformách, pred ktorými varujú aj turistické príručky. Zdržiavajú sa pri dvoch/troch nákupných centrách, do ktorých chodia nakupovať bieli ľudia. Zameriavajú sa na nich, aby ich pokutovali za banálne veci, alebo za neexistujúce priestupky (ako napríklad prejdenie cesty na mieste, kde nebol prechod. Ja som tam nikde prechod ani jeden nevidel). Požadujú veľký úplatok a keď ho nedostanú, vyhrážajú sa väzením.
Keď zomrel generálov bývalý najbližší pomocník, medzi letiskom a mestom sa každú chvíľu preháňali veľkou rýchlosťou obrnené vozidlá a po krk ozbrojení vojaci na korbách nákladných áut. Tak sme dúfali, že na príčinu jeho smrti prídu patológovia až po našom odchode z krajiny. Totiž ten generálov najbližší pomocník sa pár týždňov predtým ako zomrel pridal k opozícii.
Keď sme už išli z hotela na letisko, vedeli o našom odchode dvaja taxikári, ktorí by sa asi aj o nás pobili. Aj keď sme odchádzali asi na obed z hotela, jeden z taxikárov sa nás už večer predtým pýtal, kedy budeme chcieť ísť a na druhý deň čakal už od siedmej ráno na nás. Bolo to nepríjemné jednému povedať "nie". Ale na druhej strane, bola to výhodná situácia pri zjednávaní ceny.
Malý šok prišiel keď som si sadol v letisku na stoličku a čakal som kedy sa mi otvorí check-in. Zbadal som obrovský plagát Bratislavy. Slečna z aerolinky sa nás pýtala, kde je naša "final destination". Povedali sme že Viedeň. Na to sa spýtala či tam bývame. Povedal som že nie, bývame "tam" a ukázal som s úsmevom na plagát. Pozrela sa na mňa, povedala "yes", pregúlila očami a zakričala "ďalší". Neviem čo si o mne pomyslela, ale asi nič pozitívne.
PS 1: každé ráno sme s priateľkou pili slivovicu, nech si brucho poradí s miestnou kuchyňou, no aj tak ma neuchránila. Následne po tom ako sme "rozvoňali" teplou slivovicou hotelovú izbu, vytiahli sme extrémne silný repelent aby sme sa zas uchránili pred komármi a muchami tse-tse a nasprejovali sme sa. Neviem čo si o nás mohli myslieť keď nám išli po našom odchode čistiť izbu, ale smrad tam bol po nás statočný.
PS 2: Naša známa z Ugandy pracuje pre organizáciu, ktorá sa venuje utečencom a imigrantom z okolitých krajín. Uganda je už nejaký ten čas aj keď chudobná, tak pomerne stabilná krajina a teda mnoho ľudí v nej hľadá útočisko. V posledných pár rokoch Uganda prichýlila oficiálne asi 800.000 utečencov. Populácia Ugandy je oficiálne asi 30 miliónov. Porovnajme si to nami a naším správaním a zmýšľaním. Mimochodom, znalosť existencie Slovenska bola domácim "osviežovaná" aj v posledných týždňoch a mesiacoch z médií, lebo to čo hovorí naša vláda na utečeneckú krízu je silno počuť v celom svete, aj v Ugande.
PS 3: Nebudem ľudí hodnotiť prečo sa správajú tak ako sa správajú. Na to som bol v tej krajine prikrátko. Ale viem že majú veľmi slabo rozvinutý zmysel pre enviromentalistiku a ekológiu a ani trochu sa nesnažia aby tá ich krásna krajina nevyzerala ako smetisko. Taktiež mám pocit, že vedia začať veľmi veľa vecí a projektov, ale už sa ani nesnažia dotiahnuť ich do konca. Stavby budov, ciest, obchody, služby.. Všetko je začaté, ale nič nie je dotiahnuté do konca. Bol som prekvapený cenami. Strávili sme jednu noc v hoteli, ktorý bol v národnom parku v savane. Vstup do parku stál 40 USD na osobu a ubytovanie stálo takmer 400 USD na noc. Čo sa týka prostých ľudí, tak ak od nich človek niečo chce, musí to zopakovať asi 10x aby to bolo pochopené. Inak to pochopené nebude. A ako keby sa báli, veľa z nich na nás hovorilo extrémne potichu a musel som sa 2 - 3x pýtať aby zopakovali, že nerozumiem. Sú to malé, ale pritom veľké veci.
PS 4: ešte mám nejaké fotky, ktoré som nepoužil v blogoch predtým, tak ich hodím sem. Dúfam že sa páčia. Ak áno, tak na ktorúkoľvek kliknite, presmeruje Vás priamo na moje facebookové stránky, kde postupne pridávam veľa fotiek z Ugandy.
Ďakujem
Keď som prišiel domov, bol som unesený z poriadku na našich cestách, všetko mi odrazu prišlo uhladené a pekné, dokonca aj v Petržalke. Páčilo sa mi že môžem piť vodu z kohútika, voda v sprche je teplá, ide celý deň a nebojím sa aj v našich pouličných stánkoch niečo si kúpiť na jedenie. Samozrejme - mestská hromadná doprava je luxus na ktorý by sme síce mali byť kritickí, ale mali by sme si ho tiež vážiť a využívať ho.
Na druhej strane sa chcem do Afriky vrátiť. Áno, učarovala mi príroda a ozajstná dobrota veľa ľudí žijúcich na vidieku.
Ešte raz ďakujem za zhliadnutie všetkých šiestich článkov venovaných Ugande.
