Chcel som poslať balík na Slovensko. Samozrejme, chcel som čo najlacnejšie. A čo viac, mal to byť môj prvý balík, čo som domov posielal. Tak som išiel na poštu zažiť to moje "prvýkrát". Povedal som pánovi za pultom, že nemám šajny, ako si vybrať balík a chcel by som čo najlacnejší a ukázal som mu, čo všetko chcem poslať. Ten chvíľu pozerá, ukázal mi krabicu, ktorú si mám zobrať a povedal, čo mám urobiť. Keď som do krabice nahádzal, čo som chcel odoslať, pán to odvážil a povedal cenu - tá bola daná rozmerom krabice (keďže som spĺňal váhový limit). Povedal niečo okolo 60 dolárov. No, potom chvíľu ostal rozmýšlať, zakričal na iného chlapíka za policami a pýtal sa ho niečo. Nakoniec vytiahol starú krabicu, úplne iného tvaru a povedal, že ak mi to nevadí, že keď to pošlem tou druhou krabicou, dokáže znížiť tú cenu na 20 dolárov. Opýtal sa ma, odkial som, ako sa mi tu páči a ďalšie otrepané, ale milé otázky. S úsmevom ma odzdravil a povedal, že sa teší, kedy zavítam znovu, aby mi mohol pomôcť. Z pošty som odchádzal nadšený a vysmiaty.
U nás (Slovensko) keď nebodaj neviem niečo vyplniť, tak si pani za okienkom dovolí ešte vyčítať mi, ako si to môžem dovoliť niečo nevedieť a že ona na to nemá čas. Bodaj by nemala, keď majú otvorené ledva 5 hodín denne...
