Tiež si pamätám, že keď nasnežilo, tak to vonku žilo, bolo počuť deti všade. Stavali sme si snehuliaky, pevnosti, guľovali sa. S deckami sme sa na parkovisku pred bytovkou hrávali hokej. Hokejky a tenisové loptičky stačili, nebolo nám treba žiadne profesionálne rukavice, ani hokejky z uhlíkových vlákien. Vedeli sme, že s pukom by sme mohli rozbiť autá, ktoré boli okolo nás. Tak postačila tá tenisová loptička. Za mestom je malý kopec, volali sme ho "mars". Nikdy som nevedel prečo, neviem ani teraz. Tam keď nasnežilo, bol to pre nás, sídliskové deti, zážitok. Dokázal som sa z neho spúštať až kým sa nezotmelo. A keď sa zotmelo, išiel som naspäť na sídlisko a tam sme si pod lampami stavali pevnosti zo snehu a hrali sme vojny.
Už väčšinu času nebývam doma, ale sem-tam na víkend, alebo na sviatky domov chodievam tráviť čas. To naše sídlisko je malé, s dvomi pieskoviskami, takmer bez stromov, s veľkou prázdnou plochou. Detí je stále veľa. Už zopár vianoc keď pozriem z okna, vidím blato, trochu trávy, väčšinou hmlisto, alebo prší. Nedávno však veľa nasnežilo. Ale niečo sa zmenilo. Žiadne dieťa nevyšlo von. A to sú prázdniny. Žiadna pevnosť zo snehu, žiaden snehuliak. žeby bol taký super program v telke, že sa neoplatilo ísť von?
