Mám kamaráta, volajme ho napríklad Peter. Spoznali sme sa veľa rokov dozadu, ešte keď som bol dušou namyslený, arogantný hajzlík. On taký nebol, síce sa hľadal, ale bol to úplný opak mňa. A neviem z akého dôvodu sme sa stali kamarátmi. Vtedy sa namňa ,,kamaráti,, lepili ako muchy na h...., no myslím ako muchy na niečo voňavé. Nevedel som rozpoznať hodnotu naozajstného priateľa, nevedel som rozpoznať hodnotu lásky, bol som rád, že mám toľko ľudí okolo seba, ktorí ma uznávali a obdivovali. A Peter tam stále niekde bol, znášal moje nálady, egoistické reči.
No prišiel na psa mráz. Stratil som svojou vinou človeka, ktorí žil po mojom boku 8 rokov, miloval ma, pomáhal mi. Stratil som viac, ako som si dokázal kedy predstaviť a ako to býva uvedomil som si to príliš neskoro. Uzavrel som sa do seba, spretŕhal všetky väzby, ,,kamarátske,, aj profesionálne vzťahy a utápal sa v sebaľútosti. A Peter tam stále niekde bol, skúšal so mnou komunikovať, prebudiť ma, pomôcť mi.
Po čase bolesť nebola už tak ostrá (nie žeby sa stratila), rozhodol som sa pre návrat k živým. A čuduj sa svete, Peter tam stále bol premňa. Nikdy, nikdy nepochopím, ako mohol vydržať tie roky, keď zavolal a ja som mu to nedvýhal, tie roky, keď som sa aj k nemu správal ako namyslený fracek. Našli sme si spolu bytík na podnájom a ja som konečne pochopil cenu priateľstva. Boli dni keď sme neprehovorili spolu ani slova, keď sme sa každý zavreli do svojej izby. Slová neboli podstatné. Cítil som, že on tam bol pre mňa a ja som tam bol preňho, pripravený si jeden toho druhého vypočuť , poradiť. Alebo ak som opäť niečo pohnojil, vedel mi povedať, že som proste hlúpy blázon. Od neho som to bral, pretože to bolo z lásky (tej kamarátskej, tej ktorá ma hádam väčšiu hodnotu, ako tá partnerská) , preto, že som preňho niečo znamenal. A prišli večere, keď sme pri cigarete a fľaši vína presedeli celú noc a bavili sa o filozofii a našich trápeniach. Za tie necelé dva roky som sa veľa, veľa naučil.
Pred pár mesiacmi sa Peter vybral za svojím šťastím do zahraničia. Otvorili sa staré rany, cítil som sa ako pred pár rokmi, keď ma opúšťal iný dôležitý človek. Ale opäť, po čase ma osvietilo. On ma neopúšťal, vďaka nemu som mal návod ako žiť správne a musel sa posunúť ďalej. Nepíšeme si každý deň, ale viem, že tu je stále premňa. Len o pár kilometrov ďalej. A už sa to nezdá ako taká neprekonateľná diaľka. Iba to vedomie, že existuje človek, ktorý ma dokonale pozná, má ma rád aj so všetkými chybami, ale zároveň mi dokáže povedať, že som blázon, ak niečo zle urobím, teší sa ak sa mi darí a vie ma povzbudiť ak sa nedarí, ma naplňuje zvláštnou hrdosťou. Toto je priateľstvo. Nemusí byť takýchto ľudí mnoho a ani nikdy nebude, nech už FB ukazuje hocijaké číslo. Ja mám Petra a to mi stačí.
Vďaka Peter!
