Hrôzou ma napĺňa pomyslenie na videnú skutočnosť.
Azda je len zahalená čiernym plášťom skreslenej nedbalosti,
ktorá vychádza zo znudenej strnulosti prasiat.
No ak prasiat, tak potom predsa,
veď môže sa tak dokonale skrývať podstata, ktorá nemá dôvod úkryt hľadať?
Prečo Boh dáva svojim deťom plášte chudoby jednej i druhej?
Je mi zle, bo vidím len hnoj v sebe i v ostatnom.
Alebo je to len zo mňa? Ťažko.
Moje myšlienky tvoria svet, ale veď myšlienky sú zo sveta,
tak ako to je?
Som zúfalý, lebo všetci ticho sedia
a reči vedú len o rečiach.
Všetci majú krízu
a pritom má na ňu každý to najsprávnejšie riešenie.
Tak prečo nešťastie je potom súslovím nespokojnosti?
Už mi to začína zožierať myseľ,
nesmieš sa zastaviť aby si nezačal rozmýšľať, nad pravdou.
Potom si uvedomíš, že ideš opačným smerom
a vytrhne ťa to z reality. Akej?
Čo je realita? Peniaze alebo ľudia?
Peniaze alebo duša? Ľudia alebo duša?
Peniaze platia ľuďmi osudu, peklu a tejto realite,
aby boli hlavné.
