Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(0)
Také čudné pustnutie ma prekračuje,
akoby z nič nerobenia alebo naozaj.
Nič nerobenia prepleteného, nasatého lenivosťou,
čo zazdá sa a skryje razom za neduh,
ktorému je sťaby hnojom semenišťa.
Hlboký povzdych z málo tušeného.
Tak málo a tak silne.
Vari láska, vari činy sú svetlom?
Svetlom v tejto kope špiny.
Svetlom, no bez slnka svetla niet.
A hoc i celý svet by taký bol, čo nie je,
ja nechcem k tomu patriť,
bo vidím jak sa z toho diabol smeje.
A to ma zadúša, že budúcnosť by tvoril mi ďas,
keď v minulosti zasadenej hrôzy žal som náručím.
No kto zaručí? Kto ukáže? Ja musím?
Mám si byť mudrcom či len ruku necítim?,
ktorú už slnko podáva mi a dúfa,
že slepé oči pomaly rozlepím,
aby som svetlo uvidel.
