My ľudia
máme občas zvláštnu schopnosť,
nevšímať si šťastie ,
radi ho ničíme
a nevážime si to,
čo sa dá zaň považovať,
no skúsme sa rozpamätať,
kedy sme sa tešili z nového rána ,
z východu slnka ,
zo stromov vôkol nás ,
kto si povie,
tak ako krásne je nám ,
keď môžme tu byť
a dýchať vzduch,
niekomu spraviť radosť,
pomôcť,
rozdávať lásku a pochopiť,
že nie sme sami ,
nebyť egoistickí,
zaslepení vlastným prospechárstvom
a vedieť aj dávať ,
nielen brať.