Keď človek skončíškolu predpokladá, že všetko bude jednoduchšie. Žiadne skúšky, trápne kecyrodičov, načas doma, obrovské „vreckové“. Figu borovú. Dostaneš sa do ešteväčšieho kolobehu ako predtým. Ráno vstaneš, umyješ si zuby, spláchneš,oblečieš si tričko olivovej farby, sadneš do červeného auta a ideš dopráce. Večer prídeš, ideš vonku s hnedobielym psom, poskajpuješ, dáš sivečeru a ideš spať. To isté dookola. Sú však veci, ktoré možno aj rádokolo seba vidíš, len si ich neuvedomuješ. Zrazu máš ale pocit, že ten kolobehťa ide vtiahnuť do svojho absolútneho stredu a ty to ešte nechceš. Plávašproti prúdu a prosíš o záchranné koleso. To ti nikto nehodí! Buď to uplávaš,alebo sa utopíš. Je to na tebe. Možno cestou ešte stretneš ďalších zúfalcov a spoločnesi zostrojíte plťku. Deravú a biednu. Kam až doplávate?
Pod rozkvitnutousakurou,
bodol ma komár
a ja nadávamaj kvetom!
(japonské haiku)
