V škole sa zvyknú rozprávať strašidelné príbehy o tom, ako zlodeji dokážu pretočiť zámku či vyvaliť dvere. Ako prvé ma napadá, že budem simulovať brechot psa, alebo sa tváriť, že volám políciu. Telefón samozrejme ešte nemáme, tak si hovor nacvičujem do bieleho sluchádla na chodbe, ktorým sa otvárajú poštárke dvere.
Mamina mi večer nachystala, čo si mám rano obliecť. Moja smola, že mi to už nechystá dnes. Neznášam vlnené modré šaty, na prsiach (v tom čase na hrudi) s výšivkou socialistického realizmu, v ktorých som odfotená v prvej triede na spoločnej fotografií. V pozadí sa usmieva Lenin, ja sa usmievam tiež. On aspoň nemusí mať tie Vlnené šaty, ktoré sa lepia na "punčucháče"! Nevadí, pani učiteľke sa páčime. Aj ja, aj Lenin.
Večer ma naši vyzvidnú v družine, predtým ako vypijem teplé mlieko a zjem bielu "vitamínovu" tabletku pre zdrave zuby a ráno sa teším na to, ako budem hypnotizovať vchodové dvere svojím pohľadom a v rukách zvierať knižku Maťka a Kubka...
