Tak už tomu rozumiem...

Jeden deň som skúsila cestovať bez knihy a zaštupľovaných uší a cesta mi prišla nekonečná. V autobuse som zrazu objavila rôzne „zjavy“, ktoré som si predtým nevšimla, vnímala som cestu ako niečo povinné a nepohodlné. „Ešte, že sedím“, pomyslela som si, keď do autobusu nastúpilo niečo strapaté a nevoňavé a predieralo sa to davom autobusu. Aj keď som sedela úplne vzadu, jeho prítomnosť prenikla až do môjho nosa. Pochádzam z menšieho mesta, kde sa nastupuje v mestskej doprave len prednými dverami, pričom každý si je povinný istým spôsobom zaplatiť cestovné, inak sa do autobusu nedostane. Až teraz som si uvedomila výhodu tohto systému, nakoľko som ho doteraz považovala za otravný a zdržujúci. U nás totižto strapatého a nevoňavého v autobuse nenájdete.