Lebo presne tak, ako je prvým slovom absolútnej väčšiny detí slovo „mama“, reprezentujúce ich vzťah k najbližšej osobe, presne tak isto je základnou povinnosťou každého tvora, žijúceho vo stvorení, mať vrúcny, živý a pevný vzťah k svojmu vlastnému Stvoriteľovi.
Lebo jedine tento vzťah robí z človeka skutočne ľudskú bytosť. Lebo jedine tento vzťah dáva ľudskej bytosti krídla a mení ju v istom zmysle na anjela, ktorý sa na krídlach ušľachtilostí a cností vznáša vysoko nahor, v ústrety Pánovi a do jeho blízkosti.
Lebo jedine tento vzťah dvíha vnútorný zrak človeka od hmoty smerom k výšinám ducha. Lebo jedine tento vzťah bytosti duchovne povznesenej k Stvoriteľovi dáva človeku tak nesmierne potrebný nadhľad nad hmotou, ktorý mu umožňuje hmote skutočne vládnuť a nenecháva ho hmotou zotročiť.
Lebo jedine tento vzťah dáva potrebnú oporu ľudskému bytiu tak, ako keď dávame oporu mladému stromčeku, aby mohol vyrásť, zmohutnieť a priniesť bohaté ovocie dobra a všetkých vysokých a ušľachtilých cností.
O nesmierne zásadnej dôležitosti tohto vzťahu, stojacej vysoko nad všetkým ostatným, sa hovorí v Desatore prikázaní i v modlitbe Otčenáš.
Ja som Hospodin tvoj Pán! Nebudeš mať nikoho a ničoho iného, čomu by si sa klaňal viac, ako mne! V tomto zmysle znie prvé prikázanie. A presne v tomto istom zmysle začína i modlitba Pána slovami: „Otčenáš, ktorý si na nebesiach!“
Táto prvá veta Otčenáša je pohľadom tvora, žijúceho vo stvorení, vysoko nahor k svojmu Stvoriteľovi s vedomím, že jedine z jeho milosti nám bolo darované naše bytie. S vedomím, že vždy zostaneme deťmi nášho veľkého a vznešeného Otca, ktorého Vôľou sa chceme riadiť tak, ako sa deti riadia vôľou a usmerneniami svojich rodičov.
Jedine takýmto spôsobom má stáť ľudská bytosť vo stvorení.
Ale žiaľ, realita je iná! Ľudia, žijúci v hmotnom svete sú absolútne oslepení matériou. Celé ich vedomie, celé ich myslenie, celý ich vnútorný život, celá ich osobnosť a všetko ich snaženie je upnuté iba k matérii.
A tak sa ľudia podobajú hmyzu, ktorý lozí len po zemi a jeho zrak je neustále nasmerovaný len nadol. A tak sa ľudia ako hmyz hmýria po tejto planéte v horúčkovitej aktivite a budujú svoje mestá, vyrábajú svoje autá, počítače, mobily, televízory a tisíce iných vecí, ale žiaľ, to všetko bez Pánovho Svetla a bez jeho požehnania.
Ľudia sa podobajú úbohým vtákom, ktorým niekto na kláte sekerou surovo odťal obidve krídla, a tak sa teraz už len úboho motajú po zemi, bez schopnosti vzlietnuť.
Ale tie krídla si odťali oni sami, pretože veria len v hmotu. A preto ich trvalé vnútorné i vonkajšie upínanie sa na matériu spôsobilo stratu schopnosti ich ducha lietať. Pripravilo ich o schopnosť vzlietnuť na anjelských krídlach vysokých a ušľachtilých cností smerom k výšinám. Smerom k živému Svetlu Pána, ktoré ich volá k sebe, ale ktoré nie je možné dosiahnuť bez zodpovedajúceho duchovného snaženia.
Ale pretože ľudia duchovne neupierajú zrak smerom k Svetlu a nečerpajú z neho, aby im osvetľovalo celé ich pozemské bytie, podobá sa život ľudstva skutočne životu hmyzu. Hmyzu, ktorý si odvykol od Svetla Pána a naopak, privykol na tmu materiálnej nevedomosti. A v tejto tme žije, v tejto tme pracuje, v tejto tme buduje, v tejto tme plodí svoje potomstvo, a v tejto tme napokon aj zomiera.
Temnota matérie sa stala ľudstvu prirodzenosťou a to, čo je svetlé ich už len dráždi, alebo je im to na smiech.
No a v tejto tme nevedomosti materializmu bez Svetla Stvoriteľa, vytvorili ľudia svoju temnú ríšu podvodu, klamstva, bezohľadnosti, chamtivosti, vychytralosti, nečestnosti, plytkosti, neušľachtilosti a nečistoty. A všetky tieto nízke a temné veci už nedokáže prekryť ani lesk blahobytu, dostatku a konzumu, takže v súčasnosti vychádzajú na povrch v celej svojej nahote.
Hľa človek! Hľa ľudské dielo, ktoré vzniklo bez nasmerovania človeka k Stvoriteľovi! Hľa vonkajšia manifestácia vnútornej temnoty, odtrhnutej od Svetla Stvoriteľa, v ktorej ľudia žijú!
A táto temná ríša temných ľudí nespeje k ničomu inému, ako ku svojmu temnému koncu. Ku koncu, v ktorom nakoniec temno pohltí všetkých tých, ktorí ho vnútorne uctievali, ak sa ešte včas nespamätajú! Ak opäť nepozdvihnú svoj zrak k výšinám a nezačnú sa duchovne, osobnostne, mravne a ľudsky dvíhať smerom k Svetlu.
Ako teda vidieť, priam životnou potrebou každého vedomého tvora je nadväzovanie a budovanie vzťahu k svojmu Stvoriteľovi. K Stvoriteľovi a jeho hodnotám, čoho dôsledkom je povznesenie nahor.
Ak však ignorujeme budovanie tohto vzťahu a uznávanie s ním súvisiacich hodnôt, musí to mať neblahé, ba až tragické dôsledky pre jednotlivcov i pre celé ľudstvo.
