Na záver im bola položená otázka, čo odporúčajú ľuďom, keď sa ich pýtajú na utrpenie. Keď im kladú otázku, prečo trpia?
Slova sa chopil mladý kňaz, no a práve v reakcii na jeho odpoveď, ktorá sa mi javila ako nedostatočná, vznikla potreba napísať tento text. Veľmi ma totiž zarazilo, že napriek jeho teologickému vzdelaniu a každodennej praxi s ľuďmi, nedokázal odpovedať s vecnou jasnosťou a jeho odpoveď vyznela tápavo.
Začal slovami, že daná problematika je veľmi široká. Je to síce do určitej miery pravda, ale ten, kto odpoveď pozná, je ju schopný ozrejmiť vo vecnej stručnosti.
Existujú tri príčiny vzniku utrpenia. V prvom rade je to dôsledok nášho vlastného, nesprávneho a zlého jednania. Jednania, ktoré sme učinili v nedávnej, alebo dávnejšej minulosti.
Tento druh utrpenia ku nám prichádza na základe zákona spätného účinku. Ide o zákon akcie a reakcie. Akého druhu bola teda v minulosti naša akcia, takého druhu bude po nejakom čase zodpovedajúca reakcia. Alebo inak povedané, čo sme si svojim nesprávnym a zlým jednaním v minulosti zasiali, to po nejakom čase nevyhnutne zožneme.
Aby mohol človek siať iba dobro a tým pádom iba dobro žať, bol mu ukázaný model optimálneho správania v živote, podľa ktorého ak sa riadi, nemusí sa obávať ničoho zlého. Tento model, alebo tieto pravidlá sa nachádzajú v Desatore prikázaní a v Ježišovom učení. Ak teda človek v tomto zmysle uvažuje a koná, zákon spätného pôsobenia mu musí nevyhnutne priniesť iba dobro a šťastie. Práve kvôli tomu boli ľuďom zhora tieto usmernenia sprostredkované.
Ak ale tieto usmernenia ignorujeme, sejeme čosi nedobré, čo nám v zákone spätného pôsobenia nevyhnutne prinesie bolesť a utrpenie.
Podľa môjho osobného názoru je asi 70 percent utrpenia, ktoré musia ľudia znášať, práve utrpenie tohto druhu. Jeho dôsledky musíme pokorne prijať a pretrpieť, pretože sme si to spôsobili sami. Pretože za zlo, ktoré sme kedysi vykonali, sami žneme zlo. Tým je učinené zadosť veľkej Spravodlivosti Pána, na základe ktorej budeme musieť vlastným utrpením až do posledného haliera zaplatiť za to, čo zlého a nesprávneho sme v minulosti vykonali. Kto zlorečí na tento druh utrpenia a nechce sa s ním zmieriť, zlorečí a spiera sa veľkej Spravodlivosti Pána, čím ale opäť seje len čosi zlé, za čo môže v budúcnosti s istotou očakávať zlú žatvu.
Keď kedysi Pán Ježiš riekol, že ak nás udrú po ľavom líci, máme nastaviť aj pravé, nehovoril o ničom inom, ako o účinkoch zákona spätného pôsobenia. Hovoril o tom, že ak sme konfrontovaní s týmto druhom našej sejby, máme utrpeniu nastaviť svoju tvár a pokorne prijať to, čo ku nám v neomylnej Spravodlivosti Pána prichádza, aby sme tým zaplatili za naše predchádzajúce pochybenia.
Ak to takto zrelo príjmeme, a teda nastavíme úderu osudu svoju tvár, zmažeme jednu z našich minulých vín, pretože sme za ňu zaplatili vlastným utrpením.
Ak ale zlorečíme na prichádzajúce utrpenie i na Stvoriteľa, ak pokorne nenastavíme svoju tvár úderu osudu a nepríjmeme ho, vinu si neodpykáme, ale ešte navŕšime. A v budúcnosti na nás všetko dopadne v dvojnásobnej miere.
Toľko teda k prvej príčine utrpenia, ktorá je príčinou hlavnou. Ostatné dve príčiny sú už len okrajové.
Druhý dôvod toho, prečo prežívame utrpenie spočíva v tom, že ľudia majú slobodnú vôľu. Preto sa môžu slobodne rozhodovať, ako sa budú k iným správať. A oni sa žiaľ často správajú nečestne, nezodpovedne, bezohľadne, podlo, nespravodlivo, bezcharakterne, a tak ďalej, a tak ďalej. Takýmto spôsobom však, zo svojej vlastnej slobodnej vôle, spôsobujú zlo a utrpenie iným ľuďom, ktorí si to nezaslúžia. Toto je utrpenie, voči ktorému sa máme právo postaviť, aby sme ho nemuseli znášať, pretože povstáva len zo svojvôle iných ľudí. A tí si musia uvedomiť, že nemôžu zraňovať iných.
Tu je ale treba zvlášť zdôrazniť, že Pán Ježiš hovoril vo svojich slovách o nastavení druhého líca o utrpení, ako o dôsledku za naše vlastné predchádzajúce jednanie. Túto príčinu utrpenia považoval za ťažiskovú. Za tak ťažiskovú, že sa o ničom inom ani nezmieňoval.
A vskutku je to tak, pretože aj keď si myslíme, že nám trebárs niekto ubližuje nezaslúžene, z jeho vlastnej slobodnej vôle, všetko je dokonalými zákonmi univerza riadené tak, že nie je vôbec náhoda, s akými ľuďmi prichádzame denne do kontaktu. Že práve prostredníctvom nich máme prežiť niečo nepríjemného, čo sme niekdy v minulosti my sami spôsobili druhým.
Inými slovami povedané, pri všetkom, čo nás stretá, by sme sa v prvom rade mali naučiť prijímať eventualitu našej vlastnej viny, ktorej nepríjemné dôsledky práve žneme. Lebo žiaľ, v tomto smere platí pravý opak, spočívajúci v tom, že človek je zvyknutý hľadať príčinu všetkého zla v iných a len málokedy sám v sebe. Avšak práve na túto možnosť by sme sa mali zamerať predovšetkým. Tak, ako nám to odporučil Kristus.
No a tretia príčina utrpenia býva skutočne výnimočná, pretože postihuje najmä ľudí už takmer duchovne zrelých. Utrpenie, ktoré musia znášať, je im predkladané preto, aby jeho prekonávaním dozrievala ich osobnosť a spevnela v oceľ. Lebo presne tak, ako sa oceľ kalí v ohni, osobnosť človeka sa kalí v utrpení. Z ohňa utrpenia a nepríjemností napokon vychádza silná osobnosť, ktorej duchovná zrelosť, cnosti, ušľachtilosť a ľudská veľkosť sú schopné odolávať všetkému a nikdy nezakolíšu.
A toto môže a má byť inšpiráciou pre všetkých vo vzťahu k nášmu utrpeniu. Aj keď je pre väčšinu z nás nevyhnutným spätným účinkom nášho vlastného nesprávneho predchádzajúceho jednania, prijímajme ho vzmužilo a snažme sa v ňom obstáť so cťou. Berme ho ako popud k tomu, aby sme sa ešte intenzívnejšie upli k cnostiam a ušľachtilosti. Aby sme sa ešte intenzívnejšie upli k pravidlám Desatora a k životu v súlade s Ježišovým učením. Lebo utrpenie k nám prichádza práve preto, že toto zanedbávame. Našim zrelým vysporiadaním sa s utrpením však môžeme vymazať všetky naše viny. Môžeme sa tak oslobodiť a vybieliť rúcho svojej duše od všetkých vín.
Tomu ale, čomu sa nie je možné na zemi vyhnúť je utrpenie, spôsobované zo slobodnej vôle iných iných ľudí, a tiež utrpenie, ako výzva a skúška, ktorými bude sporadicky preverovaná sila našej osobnosti.
Ak však stojí človek v týchto veciach vedome, čiže vie o čo tu ide, prekoná ich zrelo a so cťou. Preto stojme odteraz vedome vo vzťahu k prichádzajúcemu utrpeniu, aby sa pre nás nestalo cestou k ďalšej vine a k ďalšiemu utrpeniu, ale naopak, cestou k slobode, sile a zrelosti ducha.
Ak ale na nás utrpenie až príliš ťažko doľahne, môžeme sa obrátiť k Pánovi s prosbou o pomoc. Neprosme však, aby od nás bolo odňaté, ale aby sme dostali silu ho zvládnuť. A sila k tomu, aby sme všetko zvládli, nám bude zhora darovaná.
