Akceptovanie „nadvlády" tých, ktorí nás zhora riadia a kontrolujú, je súčasne akceptovaním našej vlastnej bezmocnosti.
A keď bezmocnosti, tak potom aj znásobením nášho strachu.
Z pohľadu tejto hypotézy by malo mať „prvé učiteľské povstanie" nepochybne liečivé účinky.
80% učiteľov jednoducho, ale demonštratívne „neprišlo do školy".
Povedali svoje „NIE"!
Ale aj to možno zo strachu, že budú mať 300-eurové dôchodky, nuž, ktovie...
Strachu sa v školstve mimoriadne darí.
Stačí pár príkladov:
- strach urobiť zmenu v tom, čo ešte ako tak funguje,
- strach z nízkeho počtu žiakov,
- strach z vyschnutia finančných zdrojov,
- strach zo sťažností „silných" rodičov,
- strach z porušenia obludnej legislatívy,
- strach z nezmyselných zápisov počas hospitácií a inšpekcií („čo si zasa nájdu"),
- strach prezentovať sa na verejnosti ako učiteľ,
- strach o miesto v čase blížiaceho sa zatvárania nadbytočných škôl,
- strach odskočiť si počas malej prestávky na toaletu,
- strach skúšať nové prístupy a samostatne uvažovať,
- strach z agresívneho správania žiakov,
- strach z výsmechu,
- strach zo slabých výsledkov žiakov,
- strach, že sa niekomu niečo stane v čase vyučovania,
- strach prevziať zodpovednosť za rozvoj školy,
- a x ďalších foriem strachu (každý z nás by vedel pokračovať).
Ak je v našom školstve toľko foriem strachu, prečo tu chýba - možno jediný legitímny strach - strach o našu budúcu demokraciu, prosperitu a sociálnu súdržnosť? Naozaj musí celá krajina padnúť na hubu (a potom sa desaťročia ťažko dvíhať), aby sme si uvedomili, že cesta, ktorou sme dovolili nášmu školstvu ísť, k cieľu nevedie?
Ak toto povstanie skončí vnútorným oslobodením učiteľa a nárastom odvahy rozmýšľať o tom, čo jemu a jeho škole (a teda aj deťom, čo chodia do školy) naozaj prospeje, a odvahou hovoriť o tom vecne s rodičmi, tak potom je to veľké víťazstvo a práve sme sa odrazili od dna...
Alebo som naivný, keď stále verím, že ľudia, ktorých v školách stretám, sú schopní rozumne uvažovať, dohodnúť sa a robiť svoj svet - školu - a vlastne aj náš svet - lebo škola do nášho sveta ešte patrí - skutočne lepším, zmysluplnejším a krajším?
Je pravda, ešte tu chýbajú rodičia...
Ale ak učitelia zmobilizovali seba, snáď už nájdu spôsob, ako pomôcť povstať aj slabším rodičom...
