Súčasnosť má svoje korene. Naše školy boli desaťročia všetkým možným, len nie priestorom slobody ducha... Ideológiou v nich bolo znevažované poslanie učiteľa a tu sa roztápal jeho spoločenský status.
Je 23 rokov po revolúcii. Nemôžem si pomôcť, môj detektor ešte stále pípa a signalizuje tohto starého ducha... očakávanie rozhodnutí a nariadení zhora... bázeň voči tým, ktorí o nás rozhodujú... Stále je cítiť neemancipovaného učiteľského ducha, ktorý je kontinuálne systémovo šľachtený a kultivovaný zo dňa na deň a z roka na rok, ako Lactobacillus bulgaricus a Streptococcus thermophilus v doma vyrábanom jogurte.
Jedna vec je veľmi zaujímavá. Školstvo už dosť dlho nevie ako a nevie kam. Napriek tomu centralizovane vedie vzdelávanie učiteľov.
Ale čo ak ľudia, ktorí reprezentujú a určujú náš súčasný školský systém naozaj nezažili inú kultúru vzdelávania a vlastne nedokážu prekročiť horizont svojich vlastných skúseností? Čo ak si myslia, že to robia dobre a robia všetko pre to, aby do ich systému moci a zákonov (v ktorom si našli celkom slušné miesto) nevstúpil čo len jediný človek s inou mentalitou a víziou školstva?
Viac ako kreditmi rastie učiteľ tým, že začína rozumieť sebe, svojej situácii v škole a v spoločnosti, a vie identifikovať to, za čo a proti čomu bojuje. Toto zvyšuje jeho spoločenský status. Takéto nájdenie seba samého je predpokladom toho, aby bol schopný začať stavať novú kultúru vzdelávania, ktoré má pre všetkých - žiakov, rodičov i učiteľov - význam a zmysel.
Dobrým otrokom je ten, kto je spoľahlivý a bez ambície a odvahy uvažovať o svojom oslobodení. Je to iba náhoda, že výsledok hodnotového prieskumu našich učiteľov na niekoľkých školách ukazuje, že najrozšírenejšou hodnotou medzi učiteľmi je spoľahlivosť a najmenej rozšírenou odvaha?
Zvýšenie prídelu práce - ako biblickým Hebrejom pred východom z Egypta - je najlepší liek na zastavenie úvah o oslobodení. Lebo pre učiteľov sa zatiaľ nič iné nechystá, len robiť lepšie. Ale robiť lepšie - skvalitniť vzdelávanie - pre učiteľa znamená robiť ešte viac.
Nájdu si však uťahaní učitelia vôbec čas na to, aby spoločne rozmýšľali o svojom oslobodení spod systému, ktorého dôveryhodnosť doposiaľ jasne nespochybnili? Alebo som to prehliadol?
Múdre rozhodnutie o tom, čo má učiteľ robiť, nepríde zhora. Lebo ak súčasný systém rôznych foriem kontinuálneho a funkčného vzdelávania učiteľov ešte neumožnil školám „povstať z popola", tak je zrejme len dobre honorovaným projektom reprodukcie samého seba. Alebo umožnil? Bez akýchkoľvek privilégií? Ak áno, tak sa ozvite na jeho obranu! (Sadloň dnes - 16/9 - v „Na telo" odhadol jeho účinnosť na 5%, alebo som ho zle pochopil?)
Vzdávam česť a skláňam sa pred všetkými učiteľmi a riaditeľmi, ktorí v tomto systéme povstali a robia zo svojich škôl záhrady života a rastu ľudí... napr. na ZŠ Jarná 20, v Žiline.
Ak je národ aký je (apatický), a učitelia nie až takí neschopní, tak potom tá Králikova hyena, ktorá nielen chce žrať, ale už toho veľa zožrala, je len doteraz prežívajúci - no finančne dobre živený - systém...
