Cesta do tejto krajiny začala v mojej hlave asi dva roky dozadu, no po dve letá som sa nedostal k jej realizácií ... (moje cesty do Kanady a Srbska zohrali prioritu v rozhodovaní) Pár dní voľna a ja sadám do svojho auta...
Deň 1: dal by sa rátať aj ako deň 0, pretože ostávam spať na Slovensku, v z minulosti overenom penzióniku na Zemplínskej Šírave... Keďže ešte o 15:00 riešim problémy v práci, do postele sa dostávam až neskoro večer, okolo 23:30. Nestíham sa myšlienkami prepnúť na prechod na Ukrajinu a zaspávam.
Deň 2: Ráno sa prebúdzam, resp. exhumujem z postele komplet rozbitý, s nepríjemným pocitom v hrdle. Do kelu, snáď nebudem chorý, víri mi v hlave. Pri včerajšej ceste sa mi totiž stratilo tesnenie na okne, medzi hlavný, a zadným a docela slušne na mňa prefukovalo ... No no nič, aspoň že slniečko vylieza, dávam sa na cestu ... Pri príchode na východnú hranicu Schengenu nič nenasvedčuje, že opúšťate tú civilizovanejšiu krajinu - popri ceste odparkovaný celý rad kamiónov smerujúcich na Ukrajinu, medzi nimi motajúci sa, skepticky naladení šoféri a navôkol slušná kopa odpadkov ...
Najlepšie časy hraničného prechodu Vyšné Nemecké - Užhorod sú dávno za nami, betónové stavby pripomínajú časy nedávno minulé. V tomto prostredí som prežil 4 hodiny čakania na prechod na Ukrajinu a mal som vraj "šťastie" - ono totiž ako rýchlo prejdete závisí od toho, ako rýchlo pochopíte, že prechod nie je bezplatný. Teda oficiálne je. Neoficiálne si na vás nájdu ukrajinskí "oficíri" docela originálne pokusy - máte plastikové vrece na mŕtvolu? Nemáte? Platíte. Máte kriedu? Nemáte? Platíte. Máte hasiaci prístroj? Nemáte? Platíte. To, že sa oháňate faktom, že vozidlo je povinné mať výbavu tej krajiny, v ktorej je registrované je so smiechom zmietnuté zo stola. Na mňa si vymysleli habaďúru s posunutím auta mimo kamier. Nuž, moje vrecká sú ľahšie o päťeurovú bankovku a v duchu zúrim. Nabudúce idem cez Maďarsko a cez Čop.
Po prečítaní mnohých cestopisov dodržujem rýchlosť v maximálnej možnej miere, prechádzam navôkol Užhorodu a Mukačeva, dopĺňam pohonné hmoty. Prvý krát pookrejem, pretože môj žrút skonzumuje tak 10l/100 km a tunajšie ceny PHM sú veľmi priaznivé. Po prepočte asi 0,7 €/l benzínu. Cestou na Stryi vyhladneme, dávame vynikajúci obed v motorestíku v Karpatoch, s milou a usmievavou čašníčkou ... Na obed dávame klasiku - boršč a varenniky :)
Po dobrom obedíku opäť dostávam dobrú náladu, cesta ubieha pomaly. Za mestom Stryi je to na ceste katastrofa, človek nevie kedy naňho vyskočí ktorá jama, preto ideme max. 50 - 60 km/h. Po ceste stretávame čas od času zúrivo blikajúce žiguláky a Kamazy (nadobúdal som dojem, že tieto povozy sú národným presúvadlom č.1), poučení z domova uberáme na rýchlosti, pokojne preplávame päťdesiatkou okolo "DAIčíkov" s laserovými meračmi rýchlosti a pokojne ideme ďalej. Okolo Ivano-Frankivsk prefrčíme, náš dnešný cieľ je mesto Černivci. Opäť sa dostávam na hotel až vo podvečerných hodinách, docela slušne vytrasený...
Nič mi však nezabráni v tom, aby som sa neprešiel hlavným námestím a priľahlými uličkami ... Černivci, Černovice, Чернівці, Chernovtsy ... Mesto na križovatke historických subjektov, v minulosti súčasť Moldavského knižatstva, Bukoviny, Rakúsko - Uhorska, Predlitovska, Ukrajiny... Miešanie rôznych kultúr počas jeho vzniku a vývoja dáva tomuto mestu zvláštnu a neopakovateľnú atmosféru ... V tomto momente mi začína štrajkovať fotoaparát, čo sa neskôr ukáže ako nenahraditeľná strata, preto si pomôžem cudzími fotografiami pre dokreslenie atmosféry: http://www.moldavskarepublika.cz/cernovice.htm
Deň 3: Na ďalší deň vstávam ešte rozbitejší ako deň predtým ... Po hodinovom blúdení po meste naberám správny smer, na hraničný priechod Mamaliga - Criva ... Tunajší ukrajinskí pohraničníci salámisticky ukazujú choď ďalej ... Na moldavskej strane si nás prezerajú znova a znova, celá osádka. Každý chce nazrieť do kabrioletu, posunúť si sedačku, mrknúť očkom do kufra. Sú milí, usmievaví, nie doterní, hlavne marha zvedaví... Jeden z nich sa snaží tváriť prísne, vypytuje sa ma na rôzne veci - odkiaľ a kam idem, na koľko idem, koľko peňazí mám so sebou, kde pracujem ... Pri mojej snahe o lámanú ruštinu a jeho lámanú angličtinu sa obaja dobre nasmejeme, lámu sa ľady. Borec mi pomáha zaplatiť miestnu daň za vstup auta do Moldavska, asi 3 €, a s úsmevom nás prepúšťajú ďalej. Zvláštni ľudia, chudobní a predsa uplne odlišní od UKrajincov.
Cesta je uplne iná ako na Ukrajine, v oveľa lepšom stave ... polia upravené, všade vidno černozem ... Do Kišineva cesta ďaleká, ideme pomaly, cestou sa zopsúva počasie ... Vytrvalý dážď v kombinácií s hustou hmlou nás prinúti opäť znížiť rýchlosť. Do Kišineva prichádzame za hustého dažďa a za tmy. Keďže mapy Moldavska v GPS nemáme, začína dobrosružstvo... Snažíme sa ísť podľa vytlačených máp, avšak jedmosmerky spravia svoje - po hodine bládenia to vzdávame a odchytávam prvého taxikára... Zamávam mu desaťeurovkou pred nosom, ukážem na adresu a moje auto ... Chalan sa chytá, ukazuje v úsmeve svoje snehobiele zuby a v očiach sa mu zaplália iskričky. Myslím, že dnes si zarobil na dobrú večeru v dobrej reštaurácií ... Po asi 15 minútach sme na mieste nášho kišinevského ubytovania, máme prenajatý dvojizbový byt, takmer priamo v strede mesta, pri ulici Stefan cel Mare. Prezliekame sa do suchého, ideme obhliadnuť okolie, dať niečo dobrého na večeru a zameniť si peniaze. Pri príjemnej prechádzke sa oboznamujeme s Kišinevom ... Obrovsky široké bulváry, kde u nás by sa vmestili štyri prúdy do jedného smeru, betónové stavby všade navôkol, nefunkčné megalomanské stavby z dôb komunistických papalášov a ich hýrenia... Kišinev je však aj mesto progresu - nevidno už maršrutky, ale nové Mercedes Sprintery, mladí ľudia hovoria bežne anglicky, sú oblečení najnovšou módou a vidno na nich všestranný záujem o všetko čo je európske. Vlastne, západoeurópske, mal som dojem, že Slovensko pre nich predstavuje už tú západnú, vyspelejšiu Európu.
Deň 4: Deň začíname skoro ráno, chceme toho toľko postíhať :) Pri pohľade na "rannú špičku" si len túžobne povzdychnem - mať takú u nás doma, či už v Trnave, alebo Bratislave ...
Po prehliadnutí mesta odchádzame na vidiek, smer Orheiul Vecchi, známy komplex jaskynných kláštorov ...
Cestou naspäť zbadáme (nevídano) prvý aj posledný billboard, ktorý nás pozýva na ochutnávku vína do Pivnitule Branesti. Necháme sa zlákať, a neobanujeme. Pri bráne sa nachádza "molodec" odetý do polovojenského mundúru, snažíme sa mu vysvetliť, že chceme ísť na exkurziu. Rukami nohami sa dohovoríme pri cigaretke, čakáme na nášho sprievodcu. Ten našťastie ovláda po rusky, vartáš len po moldavsky. Vchádzame dovnútra pompéznou bránou. Máme šťastie, je obedná prestávka, takže v kľude absolvujeme prehliadku pivníc s výrobou vína. Delikátne veci, tento priemysel je však podľa nášho sprievodcu stále v rukách moldavského štátu. Pivnitule Branesti patria do komplexu 3 najväčších pivníc Moldavska na výrobu a uskladnenie vína. (spolu so svetoznámymi pivnicami pod mesto Cricova a Milesti Micii). Dodaná technológia je moderná, z Talianska, vyrábajú sa vína dezertné, šumivé, hlavne na export do Ruska, Ukrajiny, Japonska, USA ... Dozvedáme sa, že známy Kagor sa vyváža do jedinej krajiny EU - do Poľska. Celkovo, produkcia je určená pre iné trhy, žiaľ na našu škodu. Pri záverečnej degustácií uznávame vyspelosť a zrelosť vínnej produkcie.
Cestou naspäť do Kišineva na nás prichádzajú hlady, chceme vyskúšať niečo z domácej moldavskej kuchyne. Vyberáme po dohode reštauráciu Lataifas, kde majú v ponuke široký výber chutného jedla. Je vidno, že moldavská kuchyňa je ovplyvnená jednak rumunskou, jednak ukrajinskou... Nachádza sa na nej boršč, mäsové guľky, čevabčiči, varenniky a rôzne iné domáce dobroty ... Odchádzame spokojní a s veľmi dobrým pocitom :)
Večer dávame bojovú poradu. Napriek tomu, že máme rezervované ubytovanie cestou naspäť, na Ukrajine, rozhodujeme sa pre cestu naspäť cez Rumunsko. Je to pre nás veľká neznáma, v tejto krajine som nikdy predtým nebol ...
Deň 5: Ráno čakáme na našu domácu, ktorá prichádza vziať kľúče a s úsmevom nás vyprevádza. My nasadáme do auta a naberáme smer Slovensko ... Cesta na moldavsko-rumunské hranice prejde rýchlo, cesta je nová, moderná ... Na hraniciach nás šacuje mrzutý rumunský colník-dedko, naše "zásoby" ho však nezaujímajú, nakoľko si našiel lepší úlovok - jednomu Moldavcovi, cestujúcemu za prácou, našiel dva kartóny cigariet ... Prechádzame kývnutím jeho ruky na územie európskej únie... Cestou z hraníc do Iasi prechádzame dlhší úsek po pri hraniciach MD/RO, na každom kilometri "Politia di frontera" ...
Deň6: Po 21 hodinách cesty z Kišineva cez Iasi, Oradea, Satu Mare, Baia Mare, Nyíregyháza, Esztergom, Štúrovo, vstupujeme na slovenskú zem ... Plní zážitkov a dojmov.
Jedno viem teraz - Moldavsko je fascinujúce a ja ta idem v lete zas ... :)
