Ráno som mal na sebe dlhé nohavice potrebné na vstup do kráľovských chrámov. Dostali sme zbežné informácie a vstupenky. Ako väčšina turistov som bol pripravený pozrieť si nejaké budho-kostoly obložené farebnými sklíčkami, postavenými v nie tak dávnej dobe nejakým zaostalým národom. Spolu s podobne zmýšľajúcou skupinou sme prekročili prvú bránu akéhosi Wat Pho. V parku bolo viac ako 90 pagod a medzi nimi chrámy, ktoré vypadali ako rokokové paláce postavené thajským Mozartom, čo frčal na LSD. Vnútri obrovskej haly bola naprataná socha zlatého Buddhu, dlhá ako riečna loď.
-Pána!-šomral som si pod nos. Začal som zaostrovať na pomaľované steny a strop. Farebné zlátené komixy boli maľované na jemnej koženej tapete, ktorá stúpala aspoň 20 metrov. Tisícky maľovaných príbehov, ktoré maľovali stovky frajerov so štetčekami, namiesto sprejov. Ešte aj okenice boli zdobené tsíckami perleťových listkov.
- Tak také maľby nemajú ani v Pešti, - pomyslel som si. Na parapete boli odložené okuliare s bronzovými sklami a rámom so zlatou mozaikou. Zazdalo sa mi, že kreslená postavička za ich sklom sa pohla. Pridržal som ich pred sebou a videl rozžiarený svet za nimi. Nakoniec som si ich nasadil a očarený pozoroval nádherný priestor chrámu. Vtedy som si uvedomil, že okuliare vymazali dav turistov okolo. S okuliarmi na nose som bol v sále úplne sám. Paráda. Zo šesťmetrovej hlavy Buddhu zaznel hlboký hlas.
-Váš vstup na terminál bol aktivovaný.- Informácia ma trochu zmiatla. Mal som nasadené okuliare a tak v chráme nik okrem mňa nebol.
-Hovoríte so mnou?-opýtal som sa pre istotu. Obrovská hlava sa nadvihla a otvorila oči.
-Vidíš tu ešte niekoho?- Otázka bola logická, aj keď ma prekvapilo, že sa bavím so sochou po slovensky.
-Vstup na terminá? Som rád, že som doletel sem cez pol sveta. A odtiaľto pojdem akurát na pláž. Načo terminál,-snažil som vysvetliť moju realitu oživenej soche.
-Chceš, alebo nechceš, to už je na tebe. Vstup na terminál je aktivovaný.- No o moc múdrejší som nebol.
- A to akože tu niekde?-pátral som po nejakom vysvetlení. Buddha prevrátil oči a keby nemal nad sebou strechu, tak sa ťapne po čele.
- Vieš vôbec kde si? Nešťastník.
- Nejaká hrobka?-skúsil som si tipnúť.
-Oh môj bože, teda Ja,- zabedákal. -hrobky, tie sú predsa okolo v pagodách. Čo myslíš, že sa tam skladuje. Krmivo pre psy? Okrem toho je v komplexe aj knižnica a univerzita. Aj keď teraz vyučujú hlavne masáže, ktoré moderne nazývajú fyzioterapiou. No čo už. Svet je dnes povrchný. A toto tu,- dramaticky vložil pauzu,- je môj chrám. Najstarší v Bangkoku. Mám 46 metrov a som pozlátený, musí ma vidieť aj slepý!- nadýchol sa do cisternovej hrude a pokračoval,- kto dosiahne osvietenie, má možnosť prenosu do mýtických svetov. Aj keď tebe tuším pomohla technická vychytávka, ale dnes už aj tak bez dopingu nikto nič nedokáže. Je teraz všetko jasné? - zodvihol tepané obočie.
-Moc nie. netuším, kde ten terminál je a čo tam,-priznal som.
- Aha, turista,-pousmial sa Buddha,- terminál je neďaleko v palácovom komplexe. A tie okuliare si radšej zober so sebou.
- No to si píš, že zoberiem!
Odrazu sa projekcia vypla a prúd návštevníkov ma odniesol k našej skupine. Moja žena zistila, že som nažive a opýtala sa:-Kde sa motáš?
- Rozprával som sa s Buddhom, - oznámil som veľavravne. Zodvihla obočie podobne ako on a prehodila,
- aj ti niečo odpovedal?
- No čudovala by si sa,- skoro som prezradil tajomstvo.
-Hlavne sa nestrať,-zahlásila a odfotila obrovské božské chodidlá vykladané perleťou. Deň začal vonať po dobrodružstve, ako tržnica na Miletičke po ovocí a vietnamskom bistre…
Palácový komplex bol malý div sveta aj bez čarovných okuliarov. Chrámy oblečené do čipiek z miliónov drobných strieborných zrkadielok mali pôsobiť gýčovo, ale vypadali nadpozemsky. Celý areál kde sme sa motali bol len malou časťou Veľkého palácového komplexu, ale zato tu boli všetky podstatné drahocenné stavby a relikvie. V otvorených chodbách kláštora bolo snáď 170 panelov so zlátenými maľbami eposu o mýtickom princovi Rámovi. To bol taký Svätopluk, že všetci králi sa volajú už len po ňom. Chrám nefritového Buddhu bol akoby obalený orientálnym zlatým plášťom. Malá socha v hĺbke chrámu, kam som nemohol vôjsť sedela na zlatom tróne hodnom Kleopatry. Dvetisíc ročný Buddha vyrobený z jaspisu, ktorý kedysi dobrodružne cestoval po Indonézii bol oblečený samotným kráľom do šiat, ktoré označovali posledné tretie ročné obdobie chladu. V tomto momente som sa rozhodol, že sa nachádzam na jednom z nových siedmych divov sveta. Asi ich mám viac než je oficiálne určené, ale sú moje a sú starostlivo vyberané. Treminál musí byť tu! Rozhodol som sa a nasadil si okuliare. Jemný vietor ma ochladil a odniesol všetko živé okolo. Znova som bol sám. Priesvitný zelený Buddha sa v diaľke rozsvietil a zakýval mi. Zodvihol som ruku na pozdrav, keď sa za mnou ozval zvonivý hlas.
- Váš lístok na prenos do iných svetov je aktivovaný. Kam cestujete? - Otočil som sa a za mnou stála zlatá socha vtáko-chlapíka, ktorá si odbehla z podstavca. Na krku mal zavesenú menovku, kde bolo napísané Kinnari - Univerze Shuttle.
-Som teraz na termináli?- opýtal som sa zmätene.
- Správne! Takže môžeme vybaviť check-in.-
- Prepáčte, ale netuším čo sa deje,- skočil som do reči zlatému stewardovi s umelou inteligenciou, ktorému zamrzol úsmev.
-Len pre kontrolu,-pozrel sa na hodinky,- máme rok 2566. Sedí to?
-Kriste!-vykríkol som,-niekto ma uniesol do budúcnosti!
-No práve že Kristus nie je správne časové pásmo,- vysvetľovalo zlaté čudo. - Ten pán sa narodil pred 2023 rokmi, čo by zhruba sedelo. My máme letecký čas podľa Buddhovej nirvány, kedy sa prevtelil. Napríklad do tejto krásnej sochy, - naklonil sa vedľa mňa a zakýval malému Yodimu, ktorý mu odkýval.
-Viete o tom, že každý z jeho troch zlatých plášťov má cenu 4milióny dolárov?- prehodil. Hned som zaostril na ligotavú sieťku lepšie.
- Ale vráťme sa k vášmu odbaveniu. Dosiahli ste nirvánu, ktorá vás oprávňuje využiť naše služby. Síce to bolo vďaka technickej pomôcke na vašom nose, ale lístok je platný. Poznáte našu spoločnosť?-opýtal sa váhavo.
- No nepoznám ani prd,-priznal som sa.
-Aaaaa, tak to je smutné. - vzdychol si. - Ako jediná spoločnosť na svete, máme licenciu na prenosy do mýtických svetov. A v nich sme naozaj jednotka. Hlavne že určite poznáte Emirates!- dodal nakoniec nasrdene.
-Tie poznám! S nimi sme prileteli. Majú skvelý servis,-zareagoval som.
-No to máme aj my,-nedalo sa urazené zlaté stvorenie, -a navyše máme výhradné destinácie, ako rajské mesto.
-A to je kde?-opýtal som sa.
-No predsa v raji,- pozrel na mňa ako na bezdomovca, čo chce príspevok na vitamíny.
-Aha, a ako si to tam mám predstaviť?-
Konečne sa usmial, zaleskli sa mu kryštálové oči a spustil:-Bájne rajské mesto leží na úpätí prevysokých hôr na brehu jazera, kde kvitnú stále kvety.
-Niečo ako Pokhara v Nepále pod Anapurnami?-
-No to by si tam museli najskôr upratať, postaviť čističku a hotely predať bohatým arabom,-krčil nosom nad mojím prirovnaním,-ale áno nejaká podobnosť tam bude.
-Lenže mne sa Pokhara páči taká, aká je. Nechcem cestovať za dokonalým preludom. Máte tam aj niečo iné?
Trochu prekvapený vtáčí muž pokračoval, -isteže. Svet umenia a významných činov. - Pozrel na mňa a hneď pokračoval, -tu sa hodí naše reklamné intro. - vytiahol z peria pero a namieril ho na chrámovú stenu. Namiesto chrámu, ktorý sa vymazal, sme stáli pred veľkým námestím plným zoradených vojakov evidentne z minulosti. Na plošine stál nejaký veliteľ a pred ním ležal niekto zabalený do červeného závesu. Odrazu chlap zodvihol ťažkú palicu a začal nepríčetne mlátiť do vreca, v ktorom sa bitý neborák metal a jačal. Vojaci pritom súhlasne ručali. Keď som počul prasknutie kostí, radšej som si zapchal uši.
-Kristepane a toto je zase čo?-
-Aaa znova ten pán Kristus. Zdá sa, že máte preňho slabosť. -
Čudo vyplo pero a namiesto vojakov sa objavil opäť vymazaný palác.
-Toto krátke reklamné intro zachytáva vzácnu chvíľu abdikácie kráľa Taksina.-
-Ten chlap zabíjal palicou niekoho zabaleného do závesov!-
-Iste, forma abdikácie bola trochu nekonvenčná,-ošíval sa Kinnari,-ale veliteľ Thongduang sa po nej stal kráľom Rámom prvým z dynastie Chakri a zakladateľom Bangkoku.
-A čo ten neborák pred ním vyviedol, že ho musel roklepať ako rezeň?-
-Kráľ Taksin začal veriť, že je novým reinkarnovaným Buddhom.-
-No u nás máme takých vo vláde na rozdávanie. A nikto sa ich nedovolí dotknúť ani len nepríjemnou otázkou.
Plechový vták sa ku mne naklonil a pokračoval takmer šeptom,- no on sa vlastne celkom zbláznil. Dal mučiť aj svoje ženy a synov, aby sa priznávali k účasti v odboji, A v krajine začal vládnuť chaos. Máte aj takýchto vládcov?-
-Obávam sa, že aj takíto by sa našli,- priznal som sa.
-Tak potom vám vrele doporučujem túto formu abdikácie. Veľmi to vyčistí politickú scénu a upokojí spoločnosť.
Bola to lákavá predstava ako vyriešiť problémy nášho sveta, ale cítil som, že unikám z reality aj bez prenosu do iných svetov.
-Viete čo,-začal som nesmelo,- ja predsa len ostanem tu. Chcem si pozrieť tieto krásne paláce. A doma som sa musel dosť premáhať, aby som pozeral na upaľovanie čarodejnice, keď boli stredoveké dni. Aj keď ľudí tam bolo toľko, že ma skoro ušliapali.
- Nuž v poriadku. To že upaľujete čarodejnice tiež dosť vysvetľuje.-
-Ale je to len raz do roka a robíme to symbolicky!- bránil som sa.
-Prajem príjemný pobyt vo vašom svete a nezabudnite obísť stupu za mnou. Vymažú sa tým vaše hriechy. A pozdravujte aj pána Krista,- pobral sa k svojmu opustenému podstavcu.
Obrovský zlatý zvon s vysokánskou špicou sa trblietal v slnečných lúčoch ako snový dom ligového hráča v cene majetku bežného slovenského oligarchu.
-Zlaté mozaiky sú z Talianska. Ručná práca.- žmurkol šibalsky. Vysúpil na podstavec a predklonil sa ku mne,- užite si Bangkok. A poprosím vrátiť okuliare.-
Len čo som mu ich nasadil, tak zmeravel a zo zrkadlového prázdna začali vystupovať desiatky turistov. Zozadu pristúpila moja žena.
-Zase si sa stratil,- prehodila sucho,- a ešte sa aj rozprávaš s nejakým vtakom. Tie okuliare si mu dal prečo?-
-Niekto ich stratil. tu ich nájde. A vieš o tom, že prvý kráľ Bangkoku ubil toho posledného z Thonburi palicou v závese?-
-A na to si prišiel ako?-premerala si ma.
-Videl som to na komikse na stene,- zvolil som vysvetlenie upravené na odpoveď od sčítaného, pozorného a nezdrogovaného turistu bez halucinácií.
Okolo mňa sa trblietali paláce a stupy a zlaté sochy. Bol som v mýtickom svete aj bez transportu Kinnari Universe Shuttle…
Epilóg:
V hodne nóbl obchoďáku Iconsiam vbehla moja žena do Victoria secret. Unudene som sa tam motal a keď sa konečne objavila a ja som čakal, že ideme preč, povedala, ži si ide veci ešte vyskúšať. Pri kabínkach boli aspoň stoličky - jediné v celej predajni, tak som sa tam zosunul a ťukal som si do mobilu. Odrazu dobehla predavačka e dôrazne ma začala vyháňať preč z čisto dámskej zóny. Neochotne som sa zodvihol, keď vtom vybehla v podprsenke nejaká domáca influencerka a prihopkal aj jej kamarát, ktoý nalakovanými nechtami ťukal do mobilu aby ju odfotil a hneď to aj pridával na Instagram.
- Haló - obrátil som sa so sťažnosťou na predavačku,- tak ja nemôžem a henten áno?
- Lenže ten pán tu tovar nakupuje, aj skúša,- odbila ma.
Otrávený som sa oprel o pult a čakal. Hracie kútiky pre manželov chýbajú v obchoďákoch po celom svete…
