V Katare vás do mešity vpustia hrdí na to, že obdivujete jej zlaté mozaiky. Sú krásne. Zo Španielska... V Bahrajne máte aj letáky v slovenčine a sprievodcu. Saudský princ sa rozhodol otvoriť svoje kráľovstvo svetu a čuduj sa svete, turisti prišli. Občas sa turisti čudujú, kam to došli a občas sa čudujú domáci.
Keď sme išli do mešity na ostrove pri Damamme, imán sa nás opýtal, či sa ideme pomodliť... Najskôr sme sa čudovali my a potom on, keď sme mu povedali, že si to ideme len nafotiť. Rýchlo niekam volal a nakoniec sa skrúšene opýtal - A ste aspoň kresťania? S pobavením sme zistili, že namiesto modliaceho koberca je rozbitá podlaha s kopami piesku a lopatami... Ale nakoniec nám ešte aj vodu ponúkol. Balenú, ako v ICčku! Keď si to porovnáte s oplatkou čo dostanete v kostole, nedopadli sme nakoniec vôbec zle...
U Saudov som podvedome stále cítil pevnú ruku vladára. Presne to, po čom túži polovica slovenska. Zatvorenie sa pred chudobným svetom kupodivu spôsobilo, že aj našinci tu budú krčiť nosmi. Aj nad cestami, aj nad vybavenosťou. A popritom sme my tí chudobní príbuzní. Pri bielom paláci, ktorý bol celý skrytý za hnedými múrmi pevnosti prišiel ku mne mladý Francúz a opýtal sa ma, kedy to otvárajú. Mal som bradu, bielu košeľu s kapucňou, tak som bol za moderného araba. - Ja som sa chcel presne to isté opýtať teba... - Sklamal som ho odpoveďou. No kým my sme mali namierené k levitujúcim skalám a jaskyni, tak on si mohol akurát tak pozrieť autopožičovňu. A potom dávať pozor na cesty. Mimo diaľnic totiž autoritársky štát držal besných arabov nakrátko - retardérmi. Niektoré mali značku a boli nafarbené, iné splývali s cestou a číhali na nepozorný podvozok. Pred každou križovatkou bez semafórov! Niekde boli značky s našimi arabskými číslicami a inde len s arabsko arabskými...Zlatý Katar! Počas jazdy som desil domácich tým, že som vyhadzoval smerovky pri každej zmene smeru. Držali sa odomňa ďalej a možno vďaka tomu sme došli tam, kam sme mali. K jaskyni v skalách Al Quarrah. Miestne múzeum síce pripomínalo pamätnú izbu partizánskeho odboja za sociku, ale bol tam chlapík so vzorkami kávy a čaju. Ovšem jaskyňa sa Allahovi vydarila. Modré nebeské svetlo padalo cez štrbiny na dno a človek sa cítil ako hlboko pod vodou. Plávali sme modrým vzduchom v popraskanej kamennej hore na púšti. Nakoniec sme sa z hlbokých jaskýň vynorili. Pri vchode mali dostavané reštiky, tak sme sa mohli hydratovať aspon čajom. Večer sme v meste podľahli panike, že zomrieme od hladu a vyrazili sme do ulíc pri nábreží Dammamu. Cez deň tam naozaj skapal pes, ale v noci sa zázračne ulica zmenila. Reštaurácií tam boli desiatky. V kaviarnj dr. Cafe Cofee som pil najlepšiu kávu živote a to v absolútne štýlovom prostredí hodnom Viedne. Vedľa boli vo výklade snehuliaky a vykľul sa z nich ľadový bar, jediný u arabov. Dammam sa z ospalej diery na noc prezliekol lusknutím prstov z burky do trblietavých šiat gurmánskych pôžitkov a očaril.
Najjednoduchšie posunutie v čase dopredu, je postaviť nové ultrastavby, ktoré by si ich pospolitý ľud sám nikdy nepostavili. A takto vladár niečo postaví a zázračná stavba národu vyrazí dych a zaseje zrnko pochopenia pre architektúru 21storočia. Lenže to môže urobiť iba kráľ s kráľovským rozpočtom. A princ chce svojho strýka prekonať, tak sa máme načo tešiť. No náš štát také veci určite stavať nebude. Na vyvýšenej plošine v Dammame sa leskne kozmická loď, ktorá pristála - podľa pôvodu tvorcov - z Nórska. Mimozemské umelecké dielo je kultúrnym centrom a kráľovi sa veľmi podarilo. V okolí prší voda z fontán a voňajú kvitnúce záhony. Vnútri je knižnica, múzeum s kadečím a prehistorickou rybou. Malí Arabi sa tak nenútene učia, že zem nie je plochá a pred Adamom s Evou tu niečo bolo. A zvykajú si na stavby, ktoré tam budú pribúdať a ktoré my budeme obdivovať s otvorenými ústami.
Druhý deň na jedinej verejnej pláži v Tarute bolo mŕtvo, ako v knižnici na Vianoce, lebo bol obed. Ešte aj more z tej plytčiny kamsi odišlo. Ostali len kŕdle vtákov, ktoré utekal kamarát so synom naháňať. Mangrovníky boli ďaleko a tak sme sa vrátili k autu, ktoré zlomyseľný džin čo sa skýval v automatickej prevodovke začal pomaly posúvať našťastie po prázdnom parkovisku. Podatilo sa mi ho zastaviť meter od cesty. Všetci z obchodu čo tam bol náhodou otvorený vybehli a tak som sa mohol opýtať, kde by sme sa mohli najesť. Ujala sa nás rázna arabka so šoférom. Vraj sme si vybrali zlý čas na pláž. Po štvrtej už ale fungujú stánky s grilmi a otvoria sa aj stany, začne hrať hudba a jazdí sa tu aj na koňoch... Bolo mi jasné, že keby videli pláž v takom Bahrajne alebo Katare s turistami vo vode a na lehátkach, tak by len neveriacky krútili hlavou, čo tam tí ľudia robia. Arabka oznamila, že v takom netradičnom čase cez obed sa dá najesť len v jednej reštaurácii nablízku a že ona nás tam odvedie. Keď sme po blúdení za jej autom zastali, vybehla von a ešte si potvrdila od personálu, že sa o nás postarajú. Pri bare stáli dve blonďaté tety a bavili sa maďarsky. - Sta z maďarska? My zo slovenska.- Prihovoril som sa im. Leteli zo Sri Lanky a využili prestup, ako veľa ostatných. Podľa jej doporučenia sme si objednali niečo domáce s našim domácim názvom Kapsa. Na stôl posledného obeda v arábii nám doniesli dvojnásobok mís, ako sme čakali, s neskutočne dobrou jahňacinou. Vtedy som vybuchol od smiechu. Uhádnete? Nabehli mi moje predplatené dáta. Utrel som si slzy a išiel volať cez whatsapp domov. Nepodarilo sa. Volať možete, ale len svojej žene, ktorá sa vám stratí. Najlepšie v obchoďáku, kde bude mať wifinu...
V lietadle Wizzairu to vypadalo ako v mhd. Mladé arabky sa nasúkali na sedadielka s kuframi na kolenách! Letuška sa ich snažila zachrániť, ale nad hlavami už voľno nebolo. Vymäkol som a vytiahlo svoj batoh a natisol som si ho pod nohy. Ešte že celú cetu viem prespať... Z našeho stoličného mesta sme k nevôli mojej ženy cestovali vlakom. Pritom stačí len zapchať si nos a privrieť oči cez stanicu. Koľajnice nám už únia kúpila nové... Naša batožina sa zázračne rozmnožila na tašky, kabely a batohy. Všetko na mňa naskákalo a vyšli sme na perón. Home sweet home. Pred schodami do podchodu som odrazu mal pocit, ako by mi niekto priložil odistenú pištoľ k hlave. Otočil som sa k žene a povedal - Zabudol som tam svoj batoh. Od tej sekundy by mohli na tom mieste točiť Mission impossible. Zhodil som všetky tašky naraz a zbadal sprievodčíčku, ktorá už už chcela odpískať odchod. -Mám tam batoh! dajte mi 30 sekúnd! - Vbehol som dnu a bežal som nad zemou tak, že by sa Naka mohla učiť. 5 vagónov! Včítane reštauráku. Batoh som vytrhol a vybehol von. Skákal som s ním od radosti a mával šťastný na zlatú tetušku, ktorá ma zachránila. Zakývala a odpískala odchod. Došiel som ku našej kope batožiny a povedal žene - To bol krásny výlet so šťastným koncom, však?- Zazrela na mňa ako laser zo zameriavača. Niekedy jedna dobrá duša vylepší celý pokazený štát... Nahádzal som na seba tenoraz už všetky batohy a mohli sme ísť do roboty...
A vrátime sa tam? Možno. Ako hovorí jeden zabávač - One time, next time....
