Veľmi dôležitý hrob.
Do Agry sa chodí za jediným účelom. Vidieť hrob kráľovnej, ktorá sa volala Vyvolená paláca. To vie každý. Je tam pochovaný aj kráľ, ktoý dal hrob postaviť, keď jeho milovaná zomrela po pôrode 14teho potomka. Určite poznáte jeho meno Sláva sveta. A hrob má samozrejme tiež svoje meno a volá sa Koruna palácov. Už vám to zaplo? Že nie? Myslíte si, že som sa zbláznil? Tak moment. A čo keď to poviem v orginále. Kráľovná sa volala Mumtaz a kráľ sa volal Šáh Džahán. Stále nič? Tak potom už len názov hrobky v orginále. Ráčte vstúpiť do Tádž Mahálu, najkrajšej stavby sveta.
Ako postaviť najkrajšiu stavbu sveta: Pokiaľ o niečom takom uvažujete, poskytnem vám jednoduchý návod, s ktorým by vám to malo vyjsť.
Za prvé vaši predkovia založia dynastiu vládcov s neobmedzenou mocou a obsadia jednu z najviac rozvinutých civilizácií tej doby. Mogulovia v Indii toto spĺňali do bodky. Potom zostanete bezhlavo zaľúbený do hlavnej manželky, až kým nezomrie pri pôrode a návale žiaľu sa rozhodnete, že jej hrob bude tak krásny, že sa stane najviac navštevovanou pamiatkou sveta a bude to skvelé pútnicke miesto na veky dopredu.
A teraz, ako na to. Vyberiete plošinu pri rieke a postavíte palácovú vežu. Normálne by to stačilo. Ale pre Mogula, ktorý je ješitný ako bývalý premiér slovenskej vlády, teda nie. Palácova veža bude len vstupnou bránou. Potom treba postaviť v diaľke ešte tri, na každú svetovú stranu jednu kôli symetrii. Ďalej obostavať celý priestor veľký ako Hradčany hradbami, vysadiť záhrady s fontánami a ovocnými stromami a v strede začať budovať násyp veľkosti štadióna.
A stavba môže začať. Už len doviezť milión ton bieleho mramoru, sto vozov drahokamov a pár tisíc umelcov, ktorý sa chopia šance vytvoriť div sveta. Tádž je vzorom vkusnosti. Je to Mona Lisa medzi stavbami. A úprimne si myslím, že je to najkrajšia stavba na svete. A myslí si to aj 8 miliónov obdivovateľov z celého sveta ročne. To je mimochodom o dva milióny viac, ako turistov za rok u nás...
Sú tu však aj menej svetlé momenty tejto stavby. Ak ste už preleteli pol sveta s tým, že si ju pozriete, tak by ste mali prísť pol hodinky pred otvorením, aby ste sa mohli postaviť do radu a prejsť kontrolami. Budete mať dobré svetlo, a turistov bude menej ako na ligovom zápase. Ostnaté dráty a smetné koše sú znakom toho, že India zhruba chápe aký poklad Tádž Mahál je. Dokonca nábrežie rieky za vyhliadkovoým námestím je dnes už len decentne dekorované odpadkami. Buď ich rok odpratávali, abe sme prišli po záplavách... Atmosféra vyberanej spoločnosti zostala. Veľmi pravdepodobne tu stretnete japonského maharážu a celkom určite tucet orientálnych princezien od Ameriky až po Moskvu. Nemať na sebe niečo orientálne je ako byť na Pohode triezvy. Domáci tu ale rekordy návštevnosti netrhajú. Pre indov je to niečo také, ako by bola Attilova mohyla na Slovensku pre nás. Moc ten moslimský cintorín nemusia. Zato na Červenú pevnosť sú náramne hrdí. A je aj na čo. Je to totiž ďalší mogulovský superpalác, čo by kameňom dohodil od Tádž Mahálu. Ten dokonca ich nacionalisti chceli zbúrať. Teší ma, že blbci sú v každom parlamente, nie len doma...
A po dokončení mauzólea to dopadlo zle aj so staviteľom. So svojím synom a následníkom to boli vzdelaní, tolerantní mecenáši umenia. Ale jeho ďalší syn s nechutným menom Aurangzeb, ich v bitke porazil a milého brata nechal najskôr vláčiť v reťaziach na slonovi a keď ho ľudia začali moc ľutovať, tak sa rozhodol, že by bolo najlepšie, keby následníkovi nejaký náhodný okoidúci odrezal hlavu, čo sa mu náhodou aj vyplnilo. Tatka nechal v domácom väzení, kde mohol so smútkom pozerať na svoj Tádž Mahál v diaľke a vyčítať mŕtvej manželke, čo mu to za bastarda porodila. Aurangzeb si nakoniec mohol aj tak bačovať, ako chcel.
Nie každé dieťa sa skrátka vydarí... Aj s Mogulmi a Indiou to išlo už len z kopca. Islam začal byť netolerantný a keď vypukli nepokoje, tak dorazili kuriéri z Anglicka pre čaj. A vzali si pre istotu všetko...
Červená pevnosť
Najskôr uvidíte obrovské opevnenie a pod ním obrovské množstvo domácich návštevníkov. Je to ako ľudové dobytie hradu v praxi. Odrazu sme boli stratení v dave tmavých pestrofarebných ľudí, čo môže našincovi ľahko privodiť infarkt. Palác síce dobytý nikdy nebol, ale India áno. Nádvoria paláca boli našťastie tak obrovské, že sa nájazdníci rozptýlili a mali sme čas vnímať čo je okolo nás. Zdalo sa, že pre domácich sme boli top atrakciou my. Hlavne stredoškoláci na vzdelávacom výlete každú chvíľu dobehli za niekým, aby mali spoločnú fotku. Keď zistili, že ich objekty sú zo Slovenska alebo Čiech, až výskali. Boli sme exotickí ako hovoriace papagáje... Sedel som na lavičke a vychutnával si farebné intarzie z polodrahokamov. Predomnou bola terasa so stovkou stĺpov veľká ako hlavná stanica. Trónna sála mohla byť v exteriéri. Vedľa si sadol bodrý Yankee s osobným sprievodcom. Pokojne to mohol byť aj Akbar, ktorého som stretol predtým. Koniec koncov aj tento palác mu kedysi patril. Amerikán hodil rukou k sále. – A to sedeli na kobercoch? – Indovi až zabehlo. Zhlboka sa nadýchol a začal. – Maharádža sedel na slávnom Pávom tróne. Z jeho diamantov by sa mohla nasýtiť celá planéta niekoľko dní. Lenže nábytok zdá sa presne vyhovoval vkusu Angličanov a tak si ho požičali a zabudli vrátiť. Akurát vaňa zostala na nádvorí. Asi preto, že má dve tony a žiadne drahokamy. Ak by ste chceli najkrajší z diamantov vidieť, tak ho má anglická kráľovná v korune... Rozhodne nemyslím, že bolo zariadenie paláca strohé. – Američan sa dobre zabával a ja vlastne tiež. – Tak káľovná má ukradnuté šperky! Vlastne nosí second hand! No, aspoň že stavba zostala...
A nie jediná. Maharádža Džahangír mal tiež milovanú manželku s krásnym menom Noor Džahán. A ďalší monumentálny hrob dal veľkorysý manžel postaviť svokrovi. Meno si asi nezapamätáte –
/Itmad-ud-Daula/ a takto to vypadá v orginále इत्माद-उड़-दौला. Stačí hľadať malý Tádž.
Agra dnes
Dopravný chaos má vyriešiť metro na vysokých stĺpoch za miliardu dolárov, ktoré za dva roky skoro aj postavili. Neuveriteľné v kontexte toho, ako to vyzerá dolu na ulici. V Agre cestujete v čase, len keď vybehnete výťahom na strešné terasy. Mohli sme si tu dávať lepšie obedy ako na ulici a dať si kávu v perfektne zariadených kluboch našťastie ešte v čase, kým to dídžej rozbalil so svojim indickým playlistom. Na strechách sa dá pohodlne zabávať. Jediný problém je v tom, že skôr, alebo neskôr musíte zísť dolu na zem....
