India 4 Váránasí - skvelé miesto pre smrť.
Do Váránasí sme cestovali nočným vlakom. Od vstupu na stanicu je našinec vystavený mnohým šokom, na ktoré nie je pripravený. Najskôr vás ohromí veľkosť staníc a množstvo ľudí v nej. Keď by som to porovnal s bratislavskou hlavnou, tá by bola len vidiecka ošarpaná búda. Vlaky tu chodili vo frekvencii metra. Vysoké estalátory vypľúvali množstvo ľudí a niektorí sa ťahali s batožinou priamo cez koľaje a s námahou sa šplhali na perón. To ma vrátilo späť do Indie. Ani na kávičku si nebolo moc kde sadnúť. Zato, keď zastavil vlak, tak k oknám bez skiel dobehli predajcovia a podávali menu starostlivo zafóliované rovno cez mreže. Dobre, boli tu aj mínusy. Vlaky tu chodili nonstop a otrasná zvučka hlásenia sa ozývala ako siréna. Samozrejme v hindu. Bez domáceho sprievodcu nasadnúť na správny vlak je nemožné. A keď vlak príde, tak sa ľudia musia natlačiť a nie vždy sa im podarí aj zatvoriť dvere. Ako keď som kedysi cestoval do školy z Kraľovian. Čas tu plynie dosť relatívne. Kým u nás vlaky len meškajú, tu môžu ísť aj skôr. Okolo sa motajú opice a kradnú, čo môžu. No a ísť na toaletu sa dá, ale v hoteli vedľa stanice. Na perónoch sú len hrubozrnné latríny s čistotou ledabolo vyprázdnenej žumpy. V čom sme mali my, ktorí sme cestovali za radostného socializmu výhodu. Všetko sme poznali. Až na tie opice...
Náš vlak dorazil celkom presne a mal aj okná. Bol taký nóbl, že sme mali čas aj nastúpiť a zatvoriť dvere. Kupé nemali ani steny s chodbou a keďže sú indické vlaky širšie, tak lehátka boli aj na nej. Tínejdžer Aďo otvoril dvere wc a hneď ich aj zatvoril. - Ja sa asi pocikám - zahlásil. - Nebuď baba, na také ošťaté som chodil celú mladosť. Opýtaj sa tatka.- Povzbudil som ho a strčil ho dnu. Klíma im našťastie nestíhala, tak bolo príjemne. Chcel som sa vytiahnuť na vrchnú policu ponad užasnutú indickú rodinku a moju ženu, keď prišiel sprievodca aj s chlapíkom s dekami. Ukázal som posunkom, že deku nechcem a obaja zostali zaskočení tak, ako keď jednej z našich žien prebehla v chodbičke pod nohami myš. Chvíľu si šuškali a sprievodca povedal, že mi ten druhý týpek chce niečo povedať. Chlapík niečo naozaj povedal a sprievodca to preložil. Prvá otázka bola, či hovorím hindu. - Jasné človeče! A viem aj goralsky. - Moc nepochopil, tak hovoril ďalej. - Ak budete potrebovať behom cesty deku, tak vám ju kedykoľvek prinesiem. Budem na konci vozňa. - Celkom ma takáto ohľaduplnosť dojala a tak som sa obradne poklonil a poďakoval. Pochopili, že ceremoniál skončil a obaja zmizli. Nato sa ozval Aďov tato. - A nemohol si si tú deku vziať a dať ju mne? Mne nijakú nedali. - Nuž, aj indickí stewardi si môžu zdá sa vyberať. A bolo moc milé, že keď som ráno odchádzal, tak ma spolucestujúca indická pani upozornila, že som si tam zabudol hotelové papuče. Nie, nie, milá pani. Tie papuče boli so mnou na wc, tých sa už nedotknem. Myslím, že o tom bude ešte dlho rozprávať.
Hotel bol ako inak stopercentný a okázako štýlový. Sprchový kút bol vykladaný intarzovaným travertínom. Ani neviem kedy naposledy som býval v niečom takom u nás. Odhrnul som záves a hneď som utekal po mobil. Vonku na ploche väčšej garáže boli odparkované byvoly a nejaká farebná indka tam rukami zbierala ich hovná do plachty. Moja žena sa prišla pozrieť, že čo za zázrak to vidím a sucho skonštatovala. – Keby si vzala aspoň lopatku! – Keby toto videla prvý deň, celkom isto by odpadla. Lenže, pomaly sa začala dívať na Indiu indickými očami. A ja som pochopil, že to je tá správna cesta. Odteraz nebudem namyslený európan. Odteraz budem namyslený Ind a žiadna bizardnosť mi nebude pichať prstom do žalúdka!
Hneď večer som svoje nové videnie Indie otestoval na ulici. Najskôr to vypadalo na exportovaný sprievod na prvého mája z Havany. Aj tak chaotická doprava bola zastavená sériou pyrotechnických fontán, odpálených priamo z cesty. Na vozíku ťahali dieselagregát, z ktorého vybiehali chabé káble k desiatkam svetelných slnečníkov, lemoujúcich sprievod. Nasledoval párty-van s reproduktormi revúcimi indický hip-hop a tancujúcimi mladými mužmi v oblekoch s turbanmi a s personálom na okraji. Ženy nik strážiť nemusel. Pokojne išli v rozprávkových šatách, zväčša v tradičnej svadobnej farbe, teda červenej. Na konci sprievodu sedel na bielom koni biely maharádža s chlapcom. Asi ženích a požičané decko, čo sa chcelo odviesť na koni. No poviem vám, že aj východniarska svadba je v porovnaní s týmto tu nuda. Teda až kým sa tam nezačne piť… V jeden moment začal nejaký guru vyhadzovať na tancujúcich mužov bankovky a chlapíci z personálu ich spôsobne dvíhali a pchali si ich do vrecák. V momente dnu vtrhol detský gang so snahou ukoristiť si niečo z bankoviek. Strkali dokonca aj do poskakujúcich svadobčanov. Chlapíci zo staffu detská okamžite pochytali a keždého vyfackali a nakopali do zadku, kým nezmizli. Moje európske ja bolo troche zdesené, ale moje indické nové ja vedelo, že sa len nepozerám správnymi očami. Celé to vysvetlil Aďov otec, ktorý sprievod točil vedľa mňa. –Vidíš tých smradov? Keby v minulom živote nekradli, tak teraz by nemuseli žobrať. - Tomu sa hovorí rozumieť Indii!
Váránasí je pre hinduistov niečo ako Židovský cintorín v Jeruzaleme. Zomrieť tu je šťastím a byť tu spálený po smrti výsadou, ktorá vás odpáli z kruhu reinkarnácie rovno do indického neba. To je dosť logisticky náročné, lebo ak zomriete povedzme v Karáčí, tak na voze s volom vás tam dovezú už ako múmiu. Najlepšie je prísť tesne pred smrťou s nejakým obetavým členom rodiny a pohľadať lacné ubytovanie na neurčitú dobu. Napriek týmto problémom sa tu spaľuje nonstop a v desivých počtoch. Teda desivé je to hlavne pre európskych turistov. Cez spletité a stale sa zužujúce uličky sme prišli k jednej z brán, ktorými sa cestuje do neba. Bol tu prísny zákaz fotenia. Ale mohli sme vstúpiť do spaľovne s desiatkou horiacích hraníc. Chlapi čo tu kúrili boli čierni ako zhorené drevo, ktoré končilo aj s popolom mŕtvych v Gange. Sem by mohli posielať našich odsúených na doživotie… Snažil som sa rozdýchať moje indické ja, pretože to moje európske sa práve chystalo pogrcať. Čierny spaľovač prišiel ku mne a s veselým úsmevom poveal anglicky, že za drobné si môžem horiace mŕtvoly nafotiť. Zdvorilo som odmietol. Keby som chcel mať doma na stene fotku pekla, tak už viem, čo by na nej bolo.
Nalodili sme sa na loďky a získali odstup od reality. Nebeské brány s horiacimi hranicami sa vynárali jedna za druhou. Do rieky sa ponárali nekonečné schody a nad nimi boli vystavané prapodivné objekty ktoré slúžili boh vie načo. Bolo to mesto smrti z Hviezdnych vojen. Thiahlo sa kam oko dovidelo. A na druhej strane Gangy nebolo nič, len pustý breh. Ako keby duše mŕtvych len prebehli cez rieku a boli na druhom brehu aj druhom svete. Prišli sme k bráne Dashashwamedh. Tu sa každý večer Ganga obradne zamyká a ráno menej obradne odomyká. Desiatky lodiek vytvoria plávajúce hľadisko. Obrad bol jednoduchý ako Veľkonočná pobožnosť na Spišskej kapitule a presne tak dlho aj trval. Bolo hodne zvonenia, bubnov, ohňa, kvetov a odriekania mantier. Po loďkách sa motali predajcovia kvetov na obetu a rozhojdávali ich. To bolo priveľa aj na nové indické ja mojej ženy a prudko vyhodila zo seba indické kari z obeda. Domáci sprievodca sa opýtal, či kúpime kvety na obetu. – Nie, nie, - povedal som. – My sme už do Gany hodili obetnú ryžu….
To, že ste v mekke hinduizmu zistíte v spleti uzučkých uličiek tak, že oproti vám kráčajú seriózne, aj moderne oblečení muži a mládenci, ktorí sú bosí. Netuším, či si na noc nťahujú ponožky do postele, ale vypadali spokojne. Bulvár Ramapura má orientálny pôvab. Domy majú opravené fasády, nevisia tam zmotky káblov a reklama je kontrolovaná do jednotného štýlu. To som si uvedomil doma, keď som pozeral fotky. Tam som mal pocit, že ma každú chvíľu ušliape dav bosých indov, ktorí sa vyzuli kôli pokániu a práve sa chystali omyť sa v svätej vode Gangy a popole stoviek spálených mŕtvol. A myslím, že 3 milióny domácich kakajú tiež rovno tam. No a ak by ste sa chceli napiť z vodovodu, tak tá voda je práve z Gangy, ako dôkaz jej svätosti. Domáci sprievoda žiaril šťastím. -Tu sa nik necíti opustený. – To som mu na slovo veril.
Zabočili sme do uličky úzkej ako chodba a odrazu nás obklopilo klepotanie a ťukanie zo stovky zdrojov. Celá štvrť bola jedna veľká manufaktúra na hodvábne sárí. V každom dome boli čierne a zle osvetlené izby, v ktorých cvakali stroje dovezené z prvej československej republiky. Alebo staršie. Skvelé miesto na exkurziu pre robotníkov, čo nechcú žiť v únii. Skúste Indické výrobne sárí. Stačí deň. A to som nenatočil vecko, lebo som ho nenašiel… Zlatým klincom mala byť návšteva domu robotníckych rodín. Najprv sme sa okúňali, ale potom nás po dome začal vodiť jeden z domácich, tak hneď naše presudky zmizli. Uzunkými schodami sme stúpali poschodie po poschodí n nazerali do izieb, kde v každej žila jedna Rodina. Na zemi matrace, telka a dvere. Takéto bytové domy stavali v Moskve za socíku. Spoločná kuchyňa ako u nás v drevenici v skanzeme a pred ňou oblievali na chodbe dievčatá vedrom vody nejakého mladíka, ktorý si užíval domáci wellness. Nemal dvere, ale mal aspoň plavky. Niekto z našich sa ozval – To je hrozné, ako ich tu pozeráme ako v zoo.- No lenže tu im zaplatíme za tých pár minút toľko, že nemusia ísť dnes do roboty. A do tej inak chodia a majú aspon doma čisto. Zatiaľ čo naši indovia v Žiline na Bratislavskej do roboty nechodia a ich bytovky vyzerajú horšie. Každý má niekde ukrytý kúsok Indie. A poznám hoooodne ľudí, čo by sa mali vyzuť a robiť pokánie. Lenže vo Váránasí tá duchovná obroda napadne človeku akosi sama. Skvelé mesto pre smrť. Naše sú skôr také ťažké miesta na život…
