India, New Delhi
Dillí je hlavné mesto krajiny s miliardou ľudí. A takých miest na svete nie je veľa. Možno ešte Peking. A dosť. Takže sa netreba čudovať, že sa v Dillí je čomu čudovať. Napríklad majú monumentálne letisko s kilometrami kobercov, na ktorých sa dá celkom pohodlne ležať a čakať na zmeškaný odlet. Štýlové a praktické zároveň. Alebo víťazný oblúk Indická brána je v dvojkilometrovom parku a z tych oblúkov si neviete pomaly vybrať. Skrátka keď je pre Indiu niečo dôležité, tak si to aj zrealizuje.
Na kruhovom ostrovčeku križovatky vybehlo malé dievčatko zo stanu a za ním jej matka v ligotavom farebnom sárí s bandaskou v ruke, aby nabrala vodu. Decko vybehlo medzi autá, ktoré sa moc nehýbali, lebo cez cestu sa knísavo potkýnala krava, ktorá nakoniec zastavila pri kope odpadkov v sáčkoch a začala ich lenivo prežúvať. Niektoré veci skrátka pre Indiu dôležité nie sú. A my tomu jednoducho rozumieť nebudeme.
Prepletali sme sa davom pútnikov na nádvorí chrámu sikhov v Dillí. Jeho nádvorie tvorilo nádvorie zatopené vodou, v ktorej sa pútnici omývali. Voda bola liečivá, od kedy si v nej Guru Sahib umyl nohy a tí čo si ňou potom vypláchli ústa, nedostali kiahne. Táto unikátna alternatíva čipovacích vakcín je živá zdá sa dodnes. A čudujem sa, že tento mystický nápad ešte neovládol sociálne siete u nás. Mimochodom Guru sám na tie kiahne zomrel, ale koho by už len zaujímali také detaily. Sikhovia sú samostatné náboženstvo a bežný Slovák formovaný na Telegrame by oturbanovaného Inda považoval za chodiacu nášľapnú mínu. V skutočnosti si k takémuto ujkovi môžete pokojne prisadnúť do taxíka, napríklad aj v Bratislave. Ich poslaníe je konať dobro a sikhovia tomu veria viac, ako my nášmu súdnictvu. Takéto ušľachtilé myšlienky samozrejme nemôžu zaujať masy, takže sme ocenili to, že môžeme tomuto exotickému náboženstvu nahliadnuť do kuchyne. A to doslova. Zatiaľ čo pod prístreškami sa veriaci modlili a v kuchyni sa miesila omáčka v ohromných kotloch, v priestrannej sále boli naukladané koberce na mramorovej podlahe, aby sme si mali kde posadať. To bol dosť problém pre korpulentné cestovateľky, ktoré mali problém sadnúť si aj s vystrčenými nohami pred seba. Celé osadenstvo kuchyne pozostávalo z dobrovoľníkov. Rozdávači jedla boli našťastie dosť šikovní na to, aby sa nevysypali na končatinách neohybných európskych turistiek. Na tácku mi kydli hmotu z kotla a k tomu chlebovú placku. - Smrad lakomý,- zanadával som si na majiteľa cestovky. Určite chcel ušetriť na obede…Nabral som si lyžičku a opatrne skúsil fazuľový prívarok. No priznávam, že som už jedol aj horšie veci. Nakoniec to jedlo bolo tiež podávané ako charita, takže zadarmo a nonstop. Takže ak vás v Dillí okradnú, pred smrťou hladom vás zachráni chrám sikhov. Očkovanie vypláchnutím úst svätou vodou by som ja určite neriskoval.
Indovia mali svoje dávne kráľovstvo a ich králi stavali hinduistické chrámy. V čase, keď u nás začali stavať Oravský hrad, tak do krajiny vtrhli moslimovia z Pakistanu a stavali minarety a paláce. Niečo ako Maďari na Slovensku. Na nádvorí mešity Jama Masjid bolo jazierko na očistu, kde si moslimskí Indovia obradne umývali nohy, hlavu a naberali si vodu do úst, ktorú potom vypľuli späť. Verím, že keby tam bol nejaký Saud, tak si donesie vodu balenú vo fľaši.
V kaviarni v modernej štvrti sme koláčikmi dopĺňali striedmy obed u Sikhov. Podnik síce nemal pozlátené veže a biely mramor na stenách, ale bol vkusný a plný mňamiek, ktoré boli licenčne dodávané z Austrálie. Sedel som v kúte a pozoroval dvoch čupiacich tínejdžerov, ako sa snažia aranžovať sáčky s lupienkami na polici. Po čase som ich prekročil, keď som išiel urgovať objednávku. Cestou späť ku stolu som ich prekračoval znova. Ďalší stredoškolák nám doniesol objednávku a zmizol, kým som zistil, že to domotali. Vstal som, prekročil chlapcov pri polici a išiel vysvetliť, čo mi majú doniesť. Vybral som si dospelého čašníka, ten ale nerozumel môjmu neindickému akcentu, tak zavolal ešte iného. Tlmočník preložil sťažnosť vedúcemu, ten vynadal chlapcovi čo mi doniesol objednávku a odišiel preč. Keďže sa dlhšie nič nedialo, tak som si išiel sadnúť, pričom som prekročil oboch čupiacich chlapcov pri polici. Pochopil som, že sa im asi odkrvili nohy a teraz už aj tak nemôžu vstať a budú len spolu tárať na zemi do záverečnej a potom sa zvalia a odplazia sa domov. Úplne iný mladý chlapec prišiel ku stolu a doniesol koláčik. Tentoraz nezmizol, ale čakal na moje požehnanie, alebo čosi také. Obradne som uklonil hlavou a potiahol tanierik k sebe. Obaja sme si vydýchli a ja som rýchlo zjedol čo mi doniesol, pričom mi bolo úplne jedno, že som si objednal niečo iné. Potreboval som ísť preč a to znamenalo prekročiť čupiacich chlapcov a zaplatiť niekomu, kto vie, čo sme mali objednané a súčasne to aj spočítať. Pohľadom som registroval tak osem zákazníkov. A čo myslíte, koľko bolo zamestnancov? Štrnásť! To nevysvetlíš, to je India.
Na starom trhu s korením som práve chytil záchvat kýchania pri stohu vriec. Nad dvorom boli ponaťahované elektrické káble a na nich sa sušilo prádlo. Bolo to štýlové miesto na rozlúčku s Indiou. Na ulici, vedľa obchodov s orechmi a sušenými datľami bol pristavený vozík s chlapíkom, ktorý zručne strkal náplne do čerstvo vyprážaných šišiek. Viacero z nás pokukávalo po lokálnej dobrote a čakali sme, kto si to kúpi ako prvý. Prekvapilo ma, že mal všetko horúce, ale náplne pchal do guličiek bez rukavíc. Mladík z nášho zájazdu sa pristavil pri vozíku a začal žobroniť od otca guličky. -A aj to zješ? Lebo vidíš že to pchá dnu holými rukami a čo si myslíš, že si utiera riť papierom?-zložil otec ružové okuliare synovi. -Tak chceš to?- No nikto z nás si už nekúpil na ulici nič na jedenie a urobili sme asi dobre…
Jeden z obedov pre nás mali pripraviť v dome vyššej strednej triedy. Niečo ako Passat v koži. Dom pôsobil, ako keď doma prídete na chatu, čo máte na prenájom. Nebolo mi najlepšie, ale jedlo bolo chutné, tak som vyprázdnil misku a odtackal som sa do nejakej chodby hľadať záchod. Našiel som domácu pani a zúfalo som ju odchytil. Kafé plíz!
Tetuška bola milá, ale hneď sa začala ospravedlňovať, že nemá stroj. -Kašli na stroj!- pomyslel som si,- len mi ukáž kuchyňu, ja si kávu zalejem sám,- to som jej už povedal.
-Tu je kuchyňa. - povedala. V šoku som zízal okolo seba nechápajúc, ako keď som uvidel Šimkovičovej autoportrét. V chodbe bol veľký lodný kufor a plechové umývadlo s kopou špinavých tanierov. Ako tá teta uvarila obed pre celú skupinu? Musí byť čarodejnica! - A nemám ani kávu.- dodala. Vedel som, že keby chcela, tak prútikom vyrobí aj kapučíno, ale nechcela Indka jedna! Za dverami bola izba kde boli na zemi dva matrace. Sadol som si k stene a pomaly som sa zosúval a plynule sa prepínal do stand by režimu. Počul som, ako okolo prechádzali ľudia a neskôr si aj sadali predo mňa. Zvuk sa stišoval, až som sa úplne vypol…
Moju ženu som stratil už pri obede. Nedošla ani dnu. Na terase sa zastavila pri hojdacom kresle a zosunula sa naň. Bolo jej ešte horšie, ako mne. Prikryla si tvár klobúkom a zaspala. Účastníci zájazdu pomaly odchádzali, keď si všimli príliš bielu ženu na kresle bez známok života. Našťastie ju úspešne oživili a bola schopná aj odísť. Ešte pred nastúpením do autobusu zistila, že jej niečo chýba a bol som to ja. Plával som vesmírom, keď ma kamarát zatriasol za rameno. Bolestivo som otvoril oči a snažil sa reštartovať systém.
-Ty blázon, - budil ma kamarát, - skoro sme ťa tu zabudli. Ja som myslel, že tu spí nejaký domáci!-
-Tak dik,- dostal som zo seba,-keby som tu zostal, tak by ma tu určite zmenili sa na Inda.
-Je ti zle? - opýtal sa, akoby to nebolo na mne vidieť.
-Jasné, že mi je zle. MInula sa mi domáca.-
Bol najvyšší čas opustiť Indiu…
