Bolí raz tri kráľovstva A v každom z nich vládol princ ktorý mohol mať všetko čo len chcel. V tom najväčšom sa rozhodol, že si postaví 170 kilometrové mesto, aké nikdy ník nepostavil. V malom kráľovstve na ostrove s krásnymi plážami a perlami sa iný princ rozhodol, že bude jazdiť Formulu a zavedie priamu linku do Bratislavy. A ten tretí rozmýšľal a rozmýšľal a potom ho napadlo, že urobí majstrovstvá sveta vo futbale, mesto premení na záhradu a usporiada svetovú výstavu kvetov expo 2023. Vlastne celú organizáciu kultúry nechal svojej žene. A tej to ide tak dobre, že v múzeu umenia v tvare lupeňov ruží od Nouvela utešene pribúdajú diela hodnotné ako modely v princezninom šatníku. Tomu sa hovorí revolúcia…
Ak ste milionár chcete niekam chodiť cez zimu do tepla, Singapur je ďaleko, Thajsko je málo nóbl a Dubaj je okukaný, musíte vyskúšať Dohu v Katare. Na Perlovom Ostrove rastú rezorty, ktoré akoby vzali z Monte Carla, cez noc ich namočili z kvasnicami do kýbľa a ráno vykvasené na 25 poschodí ich poskladali vedľa seba do záhonov. Rozdiel v bohatstve Kataru a nás, je ako rozdiel v hotovosti na kontách našich politikov a hodnotou pokladu Matice slovenskej… Cesty sú tu aspoň šesťprúdové a nedajú sa spočítať. Ale to najvzácnejšie sú hektáre trávnikov, tisíce stromov a nekonečné koberce kvetov. Pod každým metrom trávnika a každým kríkom sú hadice závlahy a nad nimi jeden Bangladéšan, ktorý ich ošetruje. A stovky iných sa starajú o to, aby ten katarský raj fungoval. Rozmarný princ chce rozprávkové kráľovstvo. A tak ku spievajúcej dune vedie prázdna 12 prúdovka 50 kilometrov, čo končí v púšti a je zadarmo. A keď idete ďalej po obyčajnej ceste, míňate partiu Pakistancov poctivo zbierajúcich odpadky v púšti.
V starej tržnici bolo pár otlčených uličiek. Ale stačilo zavolať architektov do domáceho ateliéru a pár tisíc robotníkov pre domáceho developera a historické uličky sa rozrástli na celú štvrť. A nepoznáte, kde končí orginál. Akurát máte dosť parkovacích miest v podzemí a na zásobovanie stačia výťahy. Chcete trochu európy? Centrum kultúry má parížsku ulicu s palácovými priečeliami hneď veľa arabskej štvrte so zlatou mešitou a na nábreží zase antický amfiteáter a talianskými kaviarničkami, okolo ktorých prejdete na promenádu. Na pieskovej pláži s ornamentami od hrabličiek a prístupnej za rozumný poplatok šantia polonahí turisti hýčkaní dovezenou obsluhou. Pre domácich a beduínov zo susedstva sú zase prichystané pompézne stany s naukladanými kopami dreva na večerné ohníky. Pekne vedľa, v samostatnej sekcii, aby všade zneli len pozitívne vibrácie…
Ak niekto ale hľadá niečo prírodné a naturálne, tak skončí pri spievajúcej dune. Ja som stál pred ňou so zmiešanými pocitmi. Samotná duna svietila zalatožltou farbou na sivohnedom podklade. Čisto tu bolo asi ako u nás okolo cesty. Ešte aj z piesku trčal plastový odpad. Na hrebeni boli riedko zapichané tyče so žiarovkami. Ďalej sa piesok prepadal strmo dolu až k stanu s dvorom na grilovanie. Oproti ďalšia duna, na nej tereňák a pod ňou zase dvor, pre zmenu z kontajnerov. Katar si prírodu buduje nanovo a mimo mesta to ešte nestihol. Večer sme blúdili v parku pri nábreží s bronzovou sochou morskej kravy, veľkej ako veleryba, osadenej v parku. Ďalej svietilo čudo, čo sa podobalo na balón. Prešli sme cez bránu zo šiatrov a vstúpili sme bezplatne do parku s výstavou Expo 2023 kvety a príroda. Expozície zaútočili na naše zmysly. Saudi nás hologramom vyniesli do oblakov a sami sa pasovali za záchrancu sveta, lebo plánujú vysadiť 10 miliárd stromov. Vraj. Požijeme, uvidíme. Ochutnali sme libanonské koláčiky a afgánske čučoriedky. A obchádzali sme zelené trávniky so stromami a kvetmi.
Všetko mi priadalo naozajstné a vkusné. Až kým som neuvidel nákupnú fatamorgánu s názvom Villagio. Tu nebolo nič skutočné, okrem cenoviek na tovare. Návštevníci vošli do preludu talianských galérií a benátskych ulíc. Nad hlavami svietilo nebo na kartóne a stredom sa vlnil kanál s elektro gondolami , ktoré vás povozia zo šesť minút, za pár drobných. Zlatá tržnica!
Keď som objedával auto, tak mi Booking poslal potvrdenie, ktoré som mal odovzdať. Jedno bolo v slovenčine a druhé arabsky. Filipínčanka za okienkom si papiere vzala a vyuchla od smiechu. -Tak vás si musím vytlačiť radšej sama, mech tomu aj rozumiem. Vlastne šanca že vás bude niekde obsluhovať niekto domáci, je takmer nula. Katarcov je 300.000 a majú vlastne dosť práce. Ktokoľvek zo zahraničia a akákoľvek firma musí mať domáceho tútora.
V podzemí na parkovisku stáli dvaja domáci tínejdžeri v bielych dlhých košeliach, s arafatkami na hlavách. Na rukavici jedného sedel sokol s čiapočkou na hlave. Chlapci s úškľabkami pokyvovali hlavami na všetkých turistov okolo, ktorí im kôli sokolovi kývali. Chlapci sa mohli spokojne usmievať. Majú zadarmo univerzitu a nemusia nikam chodiť. Pobočky tých najlepších sú už v Dohe. A k tomu zadarmo elektrinu a vodu do bazénu v ich vilách. A keby ich ten sokol sekol, tak možu ísť do nemocnice zadarmo. Do nemocnice kdekoľvek na svete… Arabskí bratia pustili Katar k vode v čase, keď tam nič nebolo a nechali ho vyhlásiť samostatnosť. A potom tam objavili plyn. Konkrétne tretinu toho, čo tu na zemi máme. A to je hodne plynu.
Keď po nás prišiel náš taxikár, tak mi prezradil, že všetci čo žijú v Katare sú horenosi. Myslím, že stál často v kolónach pred ich hranicou... P.s. stále sa mi nepodarilo rozbehať dáta. Kamarát má našťastie offline navigáciu. Bez toho by sme mohli auto rovno vrátiť. Zase tu by to nebolo také zúfalstvo, lebo v Dohe je mhd s autobusmi, električkami a podržte sa, aj metro! Luxusné. S prvou a druhou triedou. Stavali ho dlhé 4 roky. Tak postavili rovno 4 trate. Len nejakých 100 kilometrov. Veď ako by to vypadalo, keby mesto a dokonca hlavné bolo bez metra !?..
