S Georgetownom je to trochu komplikované. Je ich asi 50 a mnohé sú hlavnými mestami. Všetky na pomerne dobrých adresách. Kam kedysi noha anglických prieskumníkov v uniformách vkročila, tak tú krajinu pripojili ich k anglickej korune. A za kráľa Juraja behali vojaci jeho veličenstva po svete ako splašené barany…
Náš George Town je tiež hlavné mesto. Štát sa volá Penang, ako ostrov, na ktorom leží. Vlastne volal. Teraz sa volá Pulau Pinang, čo je aj betel, ktorý sa tam žuje ako droga, aj keď je už takmer zakázaný. Teda hlavne v mestách, asi aby na uliciach nezostávali farebné pľuvance.
A ten štát Penang je vlastne len jeden z 13 štátov superštátu Malajzia. A ten je ešte stále v kolektíve priateľov britskej koruny, Commonwealthu.
A ako Británia, aj Malajzia je demokracia s kráľom. A aj kráľ je demokratický, lebo každý miništátiik, ma svojho sultána a z tých si raz za 5 rokov vyberajú sultánskeho náčelníka. Taký motanec moci by ani nemal fungovať, ale funguje. Zdá sa, že hocaká prapodivná demokracia funguje kade-tade, len u nás je to ako prd do Stromovky.
Pridajte si do obrazu takmer americkú vlajku a kopec bielej koloniálnej britskej architektúry a ste v George Towne! A aby to bolo ešte komplikovanejšie, tak toto mesto žilo hlavne z obchodu a ten pritiahol húfy číňanov. A tí si mesto dostavali na svoj obraz. Musím uznať, že celkom šikovne. Napríklad pompézny taoistický chrám slúžil aj ako klanový dom pre krajanov. A aby nepopudili domácich extrémistov, tak tam prdli aj Budhu. To je akoby naši mafiáni namiesto zakladania bezpečnostných agentúr začali otvárať gej diskotéky vo Viedni, aby tam zapadli.…
Miestny sprievodca po dohode s domácimi šamanmi prišiel so širokým úsmevom a ponukou: Prostredníctvom spojenia pozitívnych vibrácií vie za mierny poplatok zabezpečiť pre celú skupinu magickou modlidbou šťastie, zdravie a zvýšenie inteligencie. /Alebo potencie?/ Už neviem presne, každý počul niečo iné. Moc sa nám platiť nechcelo. Lenže potom prišla jedinečné navýšenie účinnosti modlitby na celý rok! No to sa oplatí. Nie? A dalo sa platiť aj cez qr kód. Super! Chlapík sa vrátil s ohromným kolíkom, ktorý pred nami zapálil a ten začal dymiť. Tešili sme sa z dobrého obchodu ako malé deti. Po krátkom mrmlaní bol dymiaci patyk zastrčený na čestné miesto do liatinového koša na obetiny. Hneď pred ďalším chrámom sa mi podarilo pri natáčaní kopnúť do stupňa plošiny tak, že som hneď vedel, že necht pôjde dole. Vypadalo to tak, že naša modlitba pre šťastie ešte nezačala účinkovať.
Na Arménskej ulici v kaviarni vykonávali čarodejné rituály s cibetkovou kávou. Príprava bola obradná ako odomykanie Gangy. Do sklenenej banky vybublal zázračný nápoj a my sme mohli konečne vychutnať nepoznané. No káva chutila ako veľmi dobré amerikano, takže žiaden zázrak to nakoniec nebol. Zato na stene v uličke oproti boli nakreslené dve detské postavičky na prilepenom bycikli. A to je naozajstný malý zázrak. Nakreslené postavičky získali obrovskú silu len svojou skromnosťou a úprimnosťou. Deti nakreslil ujko z Litvy a asi bude kresliť aj ďalšie, lebo toto zátišie je povinnou zastávkou v Penangu a bycikel s deťmi nájdete na stovkách suvenírov. Tak dokáže čarovať len skutočné umenie. Ja si napríklad na Penang spomeniem vždy, keď uvidím film Anna a kráľ, ktorý sa natáčal v starej radnici.
Číňania sú starí špekulanti. Prechádzal som sa bludiskom drevených domčekov v čínskej klanovej štvrti, ktorá bola postavená podržte sa - na koloch. A bolo to tak postavené samozrejme kvôli daniam. Situácia sa číňanom vďaka ich životaschopnosti vylepšovala a takmer všetci z chudobnej kolovej osady odišli, keď vtom sa objavili turisti a domáci rýchlo pochopili, že im na dvore vykvitla záhrada s dolárovými kvetmi.
Epilóg:
Po roku som bol u kamaráta s ktorými sme absolvovali tento výlet a spomenul mi, že mu na Whatsappe vybehla správa, že mu skončilo predplatné na ročnú modlitbu šťastia. Aj s qr kódom na jej obnovenie. Chvíľu sme od smiechu lapali po dychu a potom som sa opýtal: - A predplatil si si? - a znova sme sa rozosmiali…
