Existuje jedno rozprávkové miesto na leňošenie a oddych. Je v krásnom romantickom zálive a je tam dokonalé počasie. Presne tak teplo ako na dovolenke má byť aj so sviežim vánkom. Smaragdovo zelená číra voda s príjemnou teplotou a vlnami, pri ktorých nepotrebujete aquapark ale môžete plávať. To miesto sa volá Acapulco a je to mesto v hlbokom úpadku. Bývali sme v hoteli ktorý bol v 70tych rokoch šik a bol postavený pre amerických turistov ako všetko okolo. Stavalo sa rýchlo len aby sa zarobilo. Novostavby navrhovali developeri kvalifikovaní ako tí v Žiline a občas to tam tak aj vypadá. Hodne sa ani nestihlo dostavať. Lenže mesto má pôvab zapadajúcej hviezdy. Je tu totiž dosť stavieb z 50tych rokov, keď bolo Acapulco pupok sveta. A také u nás nie sú. Naša izba vypadala ako z filmu Niekto to rad horúce. Krásne mramorové podlahy s fazetovými zrkadlami až po zem. Ale žalúziové dvere boli 10x pretreté bez opálenia a určíte ešte 10x pretreté budú. Na veľké opravy peňazí niet. Ale v reštaurácii u Jaguára sa pani majiteľka snaží o dušu, aby vám vyhovela a keď treba, bude vám aztecku polievku aj fúkať. Americanos neprišli a namiesto nich sú tu domáci, Slováci, Česi, Poliaci a Iná verbež. V meste je turistov pomenej, fungujú tu hlave domáci v bujarej zábave. Na ulici sa tancuje Salsa, v stánku vám chlapík nasype mastnými rukami mäso čo nasekal do tortilly, ale chuti skvele. Vedľa lode s turistami plávajú mládenci s jednou plutvou a pískajú, aby im turisti hodili mince. Hádžu im ich špinavci čo najďalej od nich. Chlapci bleskovo vyrazia a zmiznú aj na pol minutý. Mincu ukážu, dajú si ju do úst a vypiskujú ďalej. My sme chytili výklad pri vyhliadkovej plavbe v poľštine, Čo je ďalší dokaz, že to mesto je v prdeli. Acapulco je bývalým bohatým miestom vo veľmi chudobnom štáte, kde drobní roľníci poctivo pestujú kukuricu a ópium. Nejakým zázrakom sa tu darí držať kriminalitu na uzde, takže sa naozaj môžete cítiť ako doma. Večer na skale smrti vyliezli mladici pred piskajurcim publikom a hádzali sa z 30tich metrov do plytkej trhliny. Keby nestihli skočiť do vlny, tak vedľa čakal pre istotu čln na ich ostatky. Všetko dopadlo dobre, chlapci prežili a mohli sa fotiť držiac si sáčok na peniaze. Acapulco na vrchole úpadku bude pre mňa najkrajším plážovým miestom na svete. Som rád, že som tu bol, aj keď strašne nespravodlivo krátko.
Jeden deň cesty na koni od mesta Mexika na juh je moderné mesto Puebla. Je priemerne veľké, asi ako Praha. Vedľa neho je malé romantické mestečko Cholula (Čítaj čolula-my sme to volali chochuľa, tak po našom.) veľké ako Košice. Je farebné celkom čisté a človek sa tam cíti príjemne. Na kopci ktorý trčí z roviny je postavená malebná katedrála. Postavili ju Španieli nevediac že katedrála nestojí na kopci ale na dnes najväčšej pyramíde na svete. Keby to Španieli vedeli tak by určite celú pyramídu rozobrali Lenže oni to nevedeli a prišli na to až Mexičania. A tí to celé nechali tak . Než by mali odhrabať pyramídu, radšej si postavili novú železničnú stanicu a pár obchodov a reštaurácií pre turistov. Z tohto miesta je vidieť tri vysoké sopky a mrakodrapy Puebla. Taký celkom fajn výhľad. Neskôr som uvidel fotku tohto kostola na obrastenej kope kameňa so sopkou a vyrazilo mi to dych. škoda, že som tie užasnuté oči nemal vtedy na tom mieste.
Z mesta vedie diaľnica cez lesy plné kaktusov a cez vysoké hory až do mesta Oaxaca a je to ako by sa postavila cesta z Popradu do Zakopaného rovno cez Tatry. Diaľnica sa rozdvojila a každý pruh padal do nekonečnej hĺbky vo vlastnom klbku, Vtedy som vyrazený dych mal. Ak prichádzate do Ciudad Mendoza od hôr, tak žiaden chorvátsky zráz sa tej pekelnej jazde do priepasti nevyrovná. Tak postavenú diaľnicu s každým pruhom inde a spádom ako na zjazdovke som nevidel. Americké kamióny dlhé ako vlak s motorom v domčeku vystrčeným dopredu brzdili dolu priepasťou motorom aj očami. Okrem nich jazdia v Meriku ku podivu nové autá. Asi ako v Žiline. Nie Ferarri a Porche ako v Bratislave, ale hodne BMW a Audiniek. Potom nižšia kasta ma nove malé VW a ostatne značky. Len par rozbitých popolníc jazdi po uliciach ako by som si tu predstavoval. Ti majitelia luxusných aut žijú v krásnych štvrtiach so záhradami a bazénmi, okolo ktorých sú 5 metrové ploty a na nich ostnaté dráty s kamerami. Ešte tam sú káble s vysokým napätím a keď hlásia kontakt, tak strážnik odistí samopal a ide rozstrieľať mačku čo preliezla plot. To v lepšom prípade. Majitelia Nissanov bývajú vo veselých radovečkách, a majú na plotoch dráty bez elektriny,.ale každý ma pištoľ doma. Ti chudobnejší majú ploty s črepinami a drátmi tiež. Asi vedia, čoho sú susedia schopní. V podstate sú dráty všade, okrem faviel s migrantami. Vlastne tie dráty sú všade práve kôli nim. Ale inak sú všetci spolu celkom šťastní.
Neskôr sme znova vystúpali na náhornú plošinu. Už sme neboli tak vysoko. Len tak ako na Fatranskom Kriváni. Oaxaca /Oachaka/ je veľmi zvláštne miesto ktoré si vybral Cortéz pre svoj dom. Vkusu moc nemal a podľa toho toto miesto aj vypadá. Koniec koncov po jeho indiánskej frajerke pomenovali sopku a jej meno /Malinche - Malinče/ tu platí za ženskú nadávku, takže to zrejme nebola veľmi milá pani. Celkovo to mesto vypadá, ako keby ste odcestovali na úplne inú planétu kde akurát prestalo pršať nejaký ten rok. Napriek tomu že Cortéz bol buran, mal dom plný zlata a to sa na tomto meste nakoniec odrazilo tiež. Kostolov je to ako maku a žiadna výzdoba nebola dosť dobrá ani dosť drahá. Aj múzeum zlata môže byť len tu. Domy španielskej šľachty sú okázalé, ale hneď za nimi sú prilepené napríklad garáže. Je to skrátka veľmi veľmi, veľmi zvláštne miesto. Na miestnom trhu majú naukladané kúsky do tenka vyklepaných býkov, ktoré vám ihneď ugrilujú a vedľa si môžete dať čerstvo zomletú čokoládu. Dokonca občas nájdete aj miesto kde vedia variť kávu. Teda zalievanú. Poobede ma chytila nejaká triaška a zimnica a bolo mi neuveriteľné zle horko-ťažko som došiel do hotela. Večer sme mali v programe indiánsku saunu so šamanom a nejako podvedome som vedel že sa tam musím doplaziť. V saune sme boli zabalení len do plachty a poukladaní dookola na betónovej zemi pri svetle sviečky. Natierali sme sa alkoholom, pomarančom, aloe, čokoládou a všeličím možným. šaman nás okiadzal, búchal na bubon a oblieval vodou a nakoniec do mňa fúkol, povedal, že odteraz som už nový človek a vypýtal si 600 pesos. Cestou sa večerné mesto zmenilo na svietiaci farebný cirkus plný veselych smrtiek v sombrérach a pončách. Všetci sa usmievali boli neuveriteľne farební a šťastní. Ak to bolo z toho čaju, tak ho chcem mať doma. Ráno som sa zobudil a nebolo mi nič. Šaman bol skrátka frajer. Pre istotu som odmietol doobednú prehliadku ďalších pamiatok a zostal som pri bazéne. Keďže tu leto začínalo už doobeda, dal som sa do plaviek a s klobúčikom proti úpalu som išiel namočiť si nohy do vody. Oproti mne kráčal Mexičan v zimnej bunde. Mal začudovaný pohľad a vôbec nesvietil. Skrátka zvláštne miesto.
Nad Oaxacou je hora, ktorá nemá vrchol. Vypadá ako vybuchnutá sopka, ale je zrezaná úplné vodorovne. Zrezali ju Zapotecovia, ľudia z oblakov. Boli kultúrni, nikoho nepitvali zaživa, naopak vedeli trepanovat lebku tak, aby to pacient prežil. Mali písmo a knihy. Napríklad učebnicu pre pôrodného asistenta aj s ilustráciami vyťukanými do kameňa, aby vydržalo. A vydržalo. Hora sa vola Monte Alban a na zrezanej plošine bolo mesto s pyramídami. Keďže boli tak kultúrni, nemohli dlho vydržať. A barbarskí Toltekovia ich zjedli aj s topánkami. Ešte že po nich zostala ta hora s pyramídami.
