Yucatán už nie je Mexico. Pri vstupe sú kontroly pre domorodcov. Cesty a vybavenie sa zmenili k lepšiemu. Merida je veľké mesto, kde už nemusia byt ostnaté drôty okolo každého dvora. Smeti okolo cesty sa poctivo zbierajú. V uliciach pribudli dôchodcovia z USA, Nemecka a Francúzska. Ich peniaze zázračne kropia krajinu aby mohla kvitnúť do krásy. Stojíme pri výkladoch a reštauráciách, ktoré sú navrhnuté profesionálmi a vo veľmi slušnej kvalite. Žiadne káble po stenách, nič neodpadáva, nič nie je odbité. Na námestí sa rozbieha program a ide sa hrať indiánska pelota pred početným publikom. Chlapci začínajú ako folkloristi, ale po chvíli už sú rozbesnení ako pri futbale. Nevedel som si predstaviť, ako sa dá hodiť ťažká lopta cez obruč bez rúk a bez nôh. Tak už viem. Celkom sa namakali a dosť často sa šúchajú po zemi. Ešte že námestie predtým pozametali. Zápas skončil dobre, nikoho nemuseli popraviť, len sa vyzbierali drobné. Druhy deň prichádzame do nového siedmeho divu sveta, ruín mesta Chichen Itzá (citaj čičen ica ). Je blízko pri Cancúne a cez medzinárodné letisko je napojené na USA a Európu. Už pri vchode je to vidieť. A vypadalo to tam ako pred Avionom na parkovisku. Nebesky pokojná džungľa z Palenque bola preč. Na parkovisku asi 50 autobusov a sto áut. Vonku je úpek a prach. Vstupné budovy ako Tesco plné turistov, ktorí akoby odbehli z nejakého festivalu. A španielske názvy? V tom ani nehľadajte nejakú logiku. Opitý conqistador povedal: Aký parádny palác! A bolo Castillo na svete. Nik už nepátral po tom, prečo sa tam nedá bývať a že na rovnodennosť vytvorí tieň zapadajúceho slnka siluetu Kukulkána - opereného hada, čo sa plazí rohom pyramídy. Dom mníšok a kostol sú totálna somarina. Chudáci Mayovia. Mohli sa snažiť koľko chceli, stavať pyramídy s 385 schodmi a robiť kalendáre do roku 2012. Aj tak prišli Kanadskí hokejisti Toltékovia a namiesto plánovaných letov do kozmu hrali tie svoje divné hry. Len kopať jamu pre 400 obetovaných ligových hráčov muselo zadusiť pokrok. Našťastie Mayovia už nevideli ako do ruín prišiel prvý španielsky turista Montejo. To bol ten blb, ktorý ignoroval dejiny od svojej babky ďalej. Ak sa vám nepáči môj výklad dejín, máte smolu. Nič lepšie nie je, kým to Unesco nezaplatí. Všetky ruiny sú inak ohradené a nedá sa po nich loziť. Tým mexikáni začali.A ešte vyberať vstupné. Na vrchole Chrámu bojovníkov je oltár a ani na sekundu nepochybujem, že tam za Toltékov tiekli pokroky krvi. Obrovské stĺporadie je bývalý supermarket. Okolo chodníkov je ten súčasný. Ceny vyleteli nahor a treba zjednávať. Sortiment je približné rovnaký ako inde. Akurát pribudli strieborné šperky s opálmi a tyrkysom. Neskutočné, že toho majú stále tak veľa. Akoby ani nekradli. Striebro ale treba kontrolovať magnetom. Vlastne treba kontrolovať radšej všetko. Siedmy div sveta znamená prílev peňazí. A stratí sa ich tu veľa, lebo tu je ešte 80% ruín pod zemou. Vojsť sa dá len na štadión peloty. Spomínam si ako to hrali chlapci v Meride a neveriacky kukám na výšku, v akej sú obruče na stene. Zápasy boli niekedy oslavou a vraj sa obetoval víťazný kapitán. Mne sa viac páči teória, že zápas bol náhradou vojny a po prehre sa po arabsky podrezalo porazené družstvo. Teda ja mám problém zabiť myš, ale pre chlapcov čo hrali pelotu nebola smrť nič dôležité. Teda klobúk dolu. Popri nich boli gladiátori trasorítky z Premier League. Priamo pod obručou na ihrisku je reliéf, kde jeden kapitán drží hlavu, čo odsekol druhému. Hlavy potom vytesali do siene slávy a bolo ich tam celkom dosť. Mne teda prišli hodne podobní. Kamenárom zjavne trvalo vytesanie tak dlho, až nakoniec portrétovali už len lebku. Divní barbari. U náš vtedy štvrtili a napichovali na kôl za krádež a upaľovali čarodejnice. Nešportovalo sa, len robilo. My sme sa skrátka bavili inak.
Cancún je hotelový megapolis ako Las Vegas. S Mexicom už nemá spoločné vôbec nič. Úspešná mládež zo sveta aj z našej domoviny tam cestuje ako na prázdniny k starej mame. Vedľa Hard Rock Cafe je klub Coco Bongo. Vstup možno zjednáte na 40e, ale na drinky si nachystajte podstatne viac. Klub má produkciu s akrobatkami na stuhách a rôznymi hviezdami večera. Syn mi poslal video z programu čo si nahral a zdôraznil, že tam musíme isť, ak má mať náš život zmysel. No nešli sme a prežili. Coco bongo je miesto, kde vám každý autobus čo ide okolo zastane. Mhd tu jazdi ako divá a šofér zoberie turistov aj mimo zastávky, lebo tie ani všade nie sú. A aj keď na nejakú zástavku narazíte, tak neviete ani aké čísla prídu, ani kam to ide. Cestovný poriadok nahradili reklamy. Ale je to šok len na prvý deň. Potom ste v obraze, viete kde máte mávať na autobus a zvyknete si. Okrem toho tu jazdi 8000 taxíkov, takže sa vám neoplatí štartovať Uber. Cancún má približne 700 000 ľudí. Možno. Keby si dala polícia na deň voľno, malo by do rána milón. Ale polícia stáži turistov ako oko v hlave a stavať si len tak osady ako na Spiši alebo inde v Mexiku tu nejde. Všetko je tu prispôsobené Amerike. Aj ceny, aj čas. Odrazu ste vo vymyslenom pásme, rovnakom ako NYC. Luxuxsné perly Cancúnu s hýčkanými extra turistami sú úplné mimo mesta. Tak 30 km začínajú 5 hviezdičkové rezorty, pričom každý je sebestačné mestečko. Ten, kde sme vykladali smotánku mal nekonečne dlhý bazén, parky s pávmi ako v Ledniciach a fontány s labuťami. Neskôr som zistil, že mali aj žaby vo wc, ale aspoň vedia, že to je eco. Moc smutný z toho, že som tam nevystupoval som nebol. Môj vysnívaný hotel Xcaret to nebol a to bola škoda, lebo to je jediný hotel, kam sa oplatí ísť. Čakali sme dlho predlho, kým sme sa dotrepali do ďalšieho hotela, kde sme vykladali už menšiu smotánku. Skôr také plnotučné mlieko. Ale boli príplatkoví. Hotely boli štvorhviezdičkové, megaobrovské s tisíckami dôchodcov a opitých vrieskajúcich amerických tínejdžerov. No nešiel by som tam za nič. Mali ale prístup na pláž. A tú si aj strážili. Čakali sme dokopy 3 hodiny, kým konečne doviezli do centra aj nás. Myslel som, že ceremónia sa bude opakovať, ale vyhádzali náš ako židov z vlaku aj s kuframi, zobrali obálku so sprepitnym a boli preč. My ako plebs z centra sme museli hľadať verejnú pláž pri Coco Bongo. Verejne pláže sú vymyslene tak, že buď prídete s vlastným stromom a barom, alebo musíte platiť. Lehátko so slnečníkom je za 15e, ale môžete ich prejesť a prepiť. Verte,budete sa čudovať, ako to pôjde rýchlo. Vedľa sa rozbiehala techno párty ak by ju niekto nestíhal večer. Jedine, čo tu za niečo stálo bol biely piesok a more tak neskutočné tyrkysové ako jedovatá reflexná lyžiarska bunda. Pár Slovákov vbehlo do mora a plavčík sa už chytal za hlavu. Len pár metrov od nás už boli silné prúdy. A vysoké vlny odnášali veselých dovolenkárov na šíre more. Ten chlapec so surfom mal toľko roboty, že bol jediný, kto si nejaké sprepitné zaslúžil. Na rozdiel od čašníka, čo mi vypočítal na mobile, že by som mu mal dať 5e. No zabudni, aj keď ti dám 3 tak ja na to musím robiť viac. To som mu ale nepovedal, lebo neviem po španielsky. Prepitné tu chcel každý. Ochranka pri dverách do hotela, čašníci, upratovačky, aj baliči nákupu v potravinách. Zlaté Acapulco! Nakoniec boli zamestnanci v našom obyčajnom hoteli celkom milí a nenároční. Neťahali z nás neustále tringelty a bez problémov sme pili tequillou a krájali si k tomu tortu pri bazéne do noci a nik nás neotravoval. Život v lacnom hoteli začal mať mnohé benefity. A v príplatkových hoteloch ste tiež neboli úplne v bezpečí. Nejaká pani podcenila prúdy a precenila hotelových plavčíkov a domov išla v batožinovom priestore. Ročne to tu postihne 40 turistov. Ja som pozoroval domácich ako sa veselo čľapkali s deťmi len kúsok od slnečníkov. A haleluja, stačilo isť na koniec zátoky a mohol som plávať zo 300 metrov v priezračnom blankyte a pokojnej vode. Konečne som prestal s týmto mestom bojovať. Začal som veriť, že ma tu nič nezje , neutopí a nezavlečie na technopárty. Len tie jedovaté farby mora sa mi dostali do hlavy a už zostali tam.
