Ak poletíte do Buenos Aires z Madridu a Slovensko už nebude členom únie, tak budete hodne nadávať, keď vás postavia do polhodinového radu s farebnými Peruáncami. Už to vidím, ako by mi naši českí známi zakývali a škodoradostne prehodili:-Jó, tak se mějte a snad se vidíme v letadle, jetli to stihnete....- No j***o by ma tam na mieste. Našťastie priority našej vlády sa prehádzali ako opršané seno, lebo začiatkom roku 2025 nestíhali ani spojazdniť parlament. My sme nestíhali rovnako presun na naše lietadlo. Oproti Madridu je letisko Viedeň malomesto. Prileteli sme na ohromný terminál 4, ktorý bol logicky až štvrtým terminálom a odlet bol z terminálu 4S, s 50timi bránami! Našťastie boli terminály prepojené autonómnym metrom. Madrid ma nikdy nelákal, ale z letiska mi padla sánka. Nuž, pomyslel som si raz sa sem musím vrátiť a dať si aspoň kávu na hlavnom námestí. Mali sme pred sebou aktuálne 13 hodín tlačenice v lietadle do Buenos Aires s Ibériou a druhý deň tri hodinky do El Calafate, čo bol koniec sveta na hranici Patagónie a Ohňovej zeme. Niečo ako Lendak, len namiesto Poľska by už bola za hranicou Antarktída. 13 hodín cez Atlantik bol zaberák, aj keď som prespal polovicu cesty a druhú som sa snažil vytesniť červeným vínom, kým ho rozdávali. Vnútroštátny let do Patagónie, druhý deň už bola brnkačka. Ak niekto čakal lamy v batožine, tak musím povedať, že sedadlá v miestnom lietadle boli pohodlnejšie a bolo viac priestoru na nohy, než na linke cez oceán.
El Calafate, drahá diera na konci sveta s veľkým kusom ľadu.
Konečne sme dorazili do El Calafate. Romantický názov je meno indiánskej Júlie, ktorej zabili Rómea a ona sa premenila na bobuľový krík.
Bol koniec februára a aj keď vrcholilo leto, bolo tu ako v septembri v Zuberci. Slnečný letný februárový deň potešil. To, že slnko vybehlo napravo, potom putovalo severnou oblohou a zapadlo naľavo, by taký Kotlár nerozdýchal. Z toho, že slnko na obed ukazovalo sever, som bol domotamý aj ja. Keď som sa niekam pohol a pozrel sa na na mapu v mobile, tak sa gulička pohla zásadne opačne, ako som kráčal. Lenže ak prijmete za svoju revolučnú slniečkarskú myšlienku, že zem je guľatá, začne to mať logiku. Čo logiku nemalo, bol ekonomický stav, v ktorom sme sa ocitli. Argentínsku hyperinfláciu po rokoch sociálneho čarovania a rozdávania za volebné hlasy stopol až nový prezident s motorovou pílou, ale namiesto rezania ysokých výdavkov, len nadiktoval nerálne vysoký kurz Pesos. Inflácia sa zastavila, ale dlho to určite fungovať nebude. Žiaľ pre nás a zrejme aj pre domácich všetko zdraželo tak, že sme platili ceny, ako by sme boli v Kanade. Pesos je vo svete obľúbený ako Rubeľ a keď ho neminiete, môžete z neho doma vyrobiť magnetky a porozdávať po príbuzenstve. Podobne riešili pevnú menu súdruhovia v Československu v 53´. Uvidíme, ako dlho sa táto účtovnícka telenovela bude v Argentíne vysielať...
Letisko v El Calafate bolo novučičké a šik. Jeden z počinov progresívneho starostu, ktorý sa rozhodol dostať svoje mesto na turistickú mapu sveta. El Calafate je diera a to doslova. Domáci indiáni našli roklinu v ktorej sa usídlili. Zatiaľ čo na plošine kde postavili nové štvrte s hotelmi fúka permanentne niečo ako jemný antarktický víchor, v rokline sa dá normálne existovať. Teda popisujem stále februárové leto. Ako sa tu čerti ženia v zimnom auguste, si len domýšľam. Postavili tu školy, hotely, obchody, parky, kruhové objazdy, autodrom, štadióniky pre futbal aj ródeo, vtáčiu rezerváciu, nové letisko a všeličo iné, aby s nádejou čakali na tisíce turistov. Namiesto nich prišla najskôr korona a potom hyperinflácia. Zodpovedných zástupcov mesta môže poraziť, že vláda nevie urobiť ani jedinú vec, nezničiť vlastnú menu. Ľudia skrátka nechajú štát riadiť bláznom čo rozdávajú zvyčajne hlavne sebe, ale za starostu im je aj strýčko Držgroš málo. Letisko bolo dokonca postavené v spolupráci s nepriateľským Londýnom. Takže súčasná dražoba sa domácich a turistov snaží už len doraziť. Zatiaľ čo mesto robí pre turistov prvé a posledné, miestni obchodníci sa dostávajú do reality ťažšie. Veľká chyba bola uveriť názvu Big Pizza. Rozhodne to bola najhoršia a aj najmenšia pizza, akú som kedy jedol. A žiaľ aj najdrahšia, za 20 eur. To ovca v cene kamzíka bola aspoň mňamózna a predtým sa tá naša večera ešte predvádzala na opekacom ražňni vo výklade. A dostali sme zľavu od tancujúcich čašníkov, keď sme platili skutočnými eurami cash. Skrátka taká transakčná daň na druhú… Večer sme zatiahli závesy, lebo slnko nie a nie zapadnúť a išli sme spať s tým, že jedlo a magnetky nie je to hlavné, kôli čomu sme prišli na koniec sveta. A tak aj bolo.
Šokujúca krása profesora Morena.
Ten profesor môže za to, že Argentína je veľká ako 4 Francúzska a má Patagóniu. Nebolo to tak dávno, zhruba v dobe, keď si náš slávny metrosexuálny hipster Štúr povedal, že než sa má oženiť, tak si radšej strelí do brucha na poľovačke... V tom čase sa geodet a kartograf Morena narodil. Keď vyrástol, tak obchádzal politikov v Buenos Aires a rozprával im, že na juhu leží obrovská zem, ktorú by mali vládci mladej krajiny dať zamerať a obsadiť. Každý z nich sa opýtal, či tam je zlato, alebo ropa. A keď zistili že nie, tak len pokrčili nosom a milého Morenu vypoklonkovali z dverí. Ten sa ale nevzdal a zháňal sponzoring na expedíciu, až kým nedosiahol svoje. Potreboval prístroje, stan, koňa a pušky. Indiána si kúpil za vlastné... Vyrazil do Patagónie a zameral, čo len mohol. Keď potom argentínci jednali s čilanmi o hraniciach, tak ti ani nevedeli, čo tam dolu okrem indiánov je. A všetci verili Morenovým mapám. Museli. Nikomu sa nechcelo trepať tisíc kilometrov na koniec sveta.
Profesor, v orginále Perito Morena je národný hrdina. Niečo, ako ten náš Štúr. A je veľkolepý a prekrásny. Perito Morena je totiž najviac fotený ľadovec na svete. Žiaľ profesor svoj ľadovec nikdy nevidel. Motal sa kdesi okolo. A určite by sa mu páčil. Je to to najkrajšie, čo vie koniec sveta ponúknuť. Ľadovec oddeľuje dva meandry jazera Argentino. Jeden je strieborný a hlavné jazero je smaragdové. K nemu vás dovezie loď tak pre stovku turistov. Pár bolo amíkov na dôchodku, statočne Kórejcov čo boli drzí ako opice tiež na dôchodku a nakoniec zo dvadsať Čechoslovákov. Tak a vaša ekonomická reforma je s takouto skladbou turistov v riti. Pomyslel som si. Zatiaľ ak by ste ľadovec chceli vidieť naživo, máte zrejme dosť času. Aj keď fotky spred 100 rokov a potom po dekádach ukazujú, že poriadne cúva, má ešte 30 kilometrov k hrebeňu Ánd, kde vzniká. Za hrebeňom je 100 kilometrov Čilských kopcov s fjordami a potom už len Pacifik. A žiadna iná zem, ktorá by oblaky zastavila. Takže čilské Andy sú mokré od dažďa a snehu a je to tretia najväčšia zásobáreň ľadovcovej pitnej vody.
Zatiaľ čo Patagónska rovina je taká suchá tundra..
V bufete sme sa mohli hydratovať rumom s nasekaným ľadom z ľadovca. Ja som si doprial vlastnú jablkovicu. Cestou do hotela ma časový posun uviedol do kómy a moje vedomie sa zresetovalo…
Keď som sa prebral tak som zistil, že sedím v autobuse a absolútne som netušil, kde som a čo tam robím. Zvyčajne keď sa vám niečo také prihodí, tak stačí rozlepiť oči a už vidíte, či ste doma, niekde kde to poznáte, alebo vás uniesli mimozemšťania. Ja som videl prázdne sdadlá čudného autobusu a prapodivnú tundru s jazerom a kopcami s ľadovcovými vrcholmi. Nič z toho som predtým nikdy nevidel. Odrazu spoza kríka vybehol pštros a bežal chvíľu popri ceste. Takmer sa mi zastavilo srdce zo šoku, čo som rozospatý schytal. -Ježiši, kde v riti som!- vybehlo so mňa. - To koľko si tej domácej vypil?- ozvala sa moja žena zo sedadla za mnou. V tej sekunde som bol v realite. - Dobre, veď som len zaspal. Mal som len jeden štamprlík.- zašomral som. -Mal si ich tri! Ešte aj zabúdaš!- kontrovala žena zo zadu. Oprel som sa do sadadla a zavrel znova oči. Bol som presne tam, kde som chcel byť. Na potulkách na konci sveta…
