Deň1
Keď náhodou letíte niekam cez Dubaj, snažte sa najskôr nájsť odkiaľ letíte. Letisko je veľké. Ale nie je ako v Paríži veľkolepé. Je veľké. Aj keď sa snaží o sto šesť byť extra, dokument na Spektre o ňom je povedzme optimistický. Do haly autobusom po rozostavaných privádzačoch, potom kontrola, prechod na transfer a kontrola. Skončili sme pri dverách kde čakal autobus a dobú štvrť hodinu sme obchádzali dráhy posypané lietadlami. Aspoň sme mali výhľad na nekonečnú zostavu hlavného letiska. Obišli sme halu E, ktorá už vypadala ako nákladná a konečne sme prisli k hale, kde svietili tabule F. Bola veľká ako letisko v Katowiciach a aj tak vypadala. S pobavením sme prešli zase kontrolou a vošli do orginál tretieho sveta. Vysvetlením boli destinácie ako Taškent, Moskva a Káthmandú. Odtiaľto sa lietalo na lazy. Nasadli sme do autobusu ako do mhd a čakali, či nájde kde parkuje naše lietadlo. Našiel. Dúfal som, že dostaneme niečo na jedenie, aj keď už bolo po polnoci, o pitī ani nehovorím. A veril som, že sa mi podarí zdriemnuť, nech je tento deň už za nami, aj keď mal len 19 a čosi hodín. V Káthmandú ani len čas nedokážu posunúť poriadne o celé hodiny....
Deň 2
Podarilo sa mi zdriemnuť si, aj keď do lietadla pálilo slnko. Ja som mal 3 hodiny ráno. Keď sme pristáli, prečítal som si smsku vitajte v Indii. To nebolo dobré. Viditeĺnosť v Káthmandú bola nulová, tak sme doleteli do prvej dediny v Indii. Zabalil som sa do deky a sníval, že odletíme. Aj sme odleteli. Letisko v Káthmandú vypadalo ako obchoďák v taliansku, len horšie. A rady tu boli na víza, na otlacky prstov a obľúbenú prehliadku ako pred odletom. Ešte nájsť náš mikrobus a dobrodtužstvo môže začať...
Deň 3
Najskôr zdvorilý pozdrav posvätnému mestu, do ktorého sme vstúpili.
Tvoje mihalnice sú ako z očí kravy a nezľakneš sa odseknutej hlavy byvola v posteli a zadupeš červeného hada. Máš podobu dvanásťročného dievčaťa, čo nvyjde z paláca do prvej menštruácie. Nezničili ťa ani démoni, čo triasli tvojou zemou, na ktorej stojíš. / skoro sa im to v 2015 pri 7,8 zemetrasení aj podarilo/ Buď pozdravené mesto, kde býva živá bohyňa Kumari. Buď pozdravené Káthmandú....
No a teraz pár prozaických postrehov.
Nikdy tu nešoférujte. Nikdy. Aj keď si myslíte, že viete šoférovať bez semafórov, bez pruhov a vĺavo v meste plnom šialencov. Neviete. A keď sa prechádzate uličkami, kde by u nás prešli len bicykle, tu vám zatrúbi za chrbtom dodávka a oproti prebehne nekonečný rad motocyklov. A nik sa pritom nezabije! Zázrak. Ulice sú organizované raw pakistanským urbanizmom. To je stredoveká spleť uličiek kde nie je nič čo tam má byť, ale zato sa všetko odspodu b<ra a odvrchu nadstavuje. A každý pekne podla seba. Elektrikári čo pôjdu do pekla, tam budú v pekelnom Káthmandú prerábať prípojky. Keby sme nechali marginalizovaným osadám spravovať štát sto rokov, vypadalo by to u nás presne takto. Pobyt tu, by bol za trest, ale pomaly vám do hlavy pribúdajú obrazy vznešených chrámov v Bhaktapure, kaviarne na strechách, čo majú skvelù kávu, dobré jedlo s taštičkami Momo. Predavači vás zahalia do kašmíru a zabalia do hodvábnych kobercov. Ako bonus raz obídete stupu, čo je biela kupola s očami Budhu a máte zmazané hriechy. Ešte pri tom stíhate dať si pivko. A keď vás pred nebeskou bránou bude chcieť poslať Peter do pekla, tak vy poviete- Nie, nie! Budha mi to vybavil, tak si to spolu pekne vysvetlite...
Vecer si posedíte v podniku, kde hrá živá rocková kapela a Nepál je odrazu pr>jemné miesto. Nie na život, ale na návštevu určite. A keď sa vrátite domov. Budete odrazu vidieť na oblohe obrys hór, ktoré sa dotýkajú neba. A koli tomu sa sem určite oplatí prísť. Ono žiadne vyššie hory už nie sú.
