Deň 4
Práve som si mazal hriechy tým, že som obchádzal mega stupu so zástupon domácich veriacich a turistickými nevercami, keď sa ma malý chlapec v školskej rovnošate opýtal- Hello mister, si bloger? Aké máš meno? Obpovedal som, že by mu to pomohlo, len ak by vedel po Slovensky. Namrzene mi odpovadal - Tak píš aj anglicky, nech si to môžem prečítať aj ja... Anglicky tu vie aj posledný žobrák, ale viac angláni nedokázali. Veď tu chodili len na návštevu. Akurát domácich naučili jazdiť vĺavo. Zvyčajne...
Bhaktaphur znamená miesto svätých a bolo to kráľovstvo s palácom a chrámami. Keby som točil rozprávku o Nepále, tak by to bolo tam. Ešte rok dva by som počkal, Zemetrasenie rozmetalo Káthmandú až sa čudujem, že že ich dolepené domky to ustáli. Veľa chrámov padlo, ale dosť ich aj znova postavili. Ešte keby si tak vedeli upratať... Kráľovia Nevar to spravovali na prd. Mali ich vystrieĺať. Vlastne ich vystrieĺal ich vlastný korunný princ. Ešte ho na jiske pomazali za kráľa a išiel na hranicu a do potoka. Ak si myslíte, že to bolo dávno, tak sa písal rok 2008... Teraz majú demokraciu ako my a prezidentku, ako my. Aj tunel do mesta stavajú tak nekonečne dlho ako my. Až ma z tej podobnost mrazí.
No čo to máme aj lepšie. Napríklad cesty. Alebo keď idem doma mhd, tak je to pomerne obyčajná vec. Tu by som tam nesadol. Jednak neviem, kam. Zástavky tu nie sú. Na nejakom mieste zrazu stoja ludia a čakajú. Príde dodávka s oknami a vyskočí z nej hnedoš a začne vykrikovať ako v Tókiu na burze. Desať ľudí nalezie dnu, lebo mu rozumeli kam to ide. Chlap vytiahne guču bankoviek na vydávanie a druhou búcha do plechov Po čase do autobusu naskočí, ešte kým sa mu stratí v prúde motoriek. Za ním už vybieha z motorkovej rieky ďalší a zase ďalší. Aj keby ste si váš cieľ odfotili, nemáte šancu. Jednak ich písmo z pokrútených cestovín nedáte a aj keby áno,, na autobus to nik písať nebude. Radšej si na okno nalepí slona...
Mal som dojem, že sme z mesta nevyšli a už sme boli v treťom. Pašupatinat posvätí vašu dušu a telo. Nabetón. Spaľujú sa tu totiž mŕtvi. Na prvý pohľad to bolo neobvyklé, ale nie obťažujúce. Chrámový komplex bol veľkolepý a v horiacich hraniciach telá nebolo vidieť. Dokonca ani cítiť. Príbuzní sa roztratili, lebo telo spaĺujú 6 hodín. Popol ide do rieky. Za mostom muzika pritvrdila. Zomrelého spaľujú do druhého dňa, tak sú trochu mimo. Korpulentnú osobu zabalenú do farebných plachiet treba umyť aspoň rituálne. Nohy trčali von a vedľa vyhodili plienku. My z druhej strany rieky sme na to zírali a točili na mobily ako diví. Aj z toho boli tí pri mŕtvom nervózni. Vedľa čakala hranica a vonné byliny.... Vystúpali sme vysšie a tam pod stromami posedávala na lavičkách mládež, ktorá buď randila, alebo sa intenzívne sa o to snažila. Niekedy sa chlapcom neušlo dieča zo skupinky povedľa a tak sa držali za ruku s kamarátom čo bol poruke a to už neušlo pozornému oku našincov. Kruh života a smrti sa týmto uzavrel. Bohyňa Káli zbalila kosu, duše sa reinkarnovali a všetko bolo tak ako má byť.
